Mnohí si myslia, že len vtedy, kedy je niečo na stopercent odvedené, dokonalé, možno dokonalé v tých cudzích očiach a teda cudzím pohľadom, tak len vtedy je niečo, čo stojí za to. Mnohí túžia po poznaní, a keď poznanie dosiahnu, túžia po uznaní. Teda ako športovci, najprv samozrejme na tréningoch potrebujú predovšetkým poriadne makať, aby boli v dobrej fyzickej kondícii, aby potom na športovom predstavení mohli ukázať všetko, čo v nich je, aby ich drina sa proste pretavila do úspechu, kde sa pokúsia vyhrať. Vyhrať prirodzene musí len jeden, a nielen vtedy keď človek podá najlepší výkon.
Niekedy to sklamanie príde tak nečakane, že človek cíti dokonca výčitky svedomia a akosi nevie zaspať ani vtedy, kedy podá možno výkon, ktorý sa od neho neočakáva, kedy prekoná v podstate sám seba a ide na dvesto a nie sto percent. Možno teda prekvapil aj sám seba, ale nemalo to efekt v tom, že aj tak v športe prehral.
Mnohokrát sa nám stáva, že človek podá v živote dobrý výkon, ale pocitovo je na nule. Mnohokrát sa stáva, že človek sa ide naozaj roztrhať od dobroty, robí častokrát aj nadprácu, a to celkom dobrovoľne, nielen vtedy, keď je to nutné, a napríklad šéf to od neho požaduje, trebárs, aby dokončili niečo, lebo ich súrí práca, ktorá je bezodkladná.
A tak sa človek cíti v prvom rade unavený, vyčerpaný, že proste už všetko dal zo seba. Všetko vydal, minul celú svoju energiu, a necíti sa byť šťastný, napríklad vtedy, kedy sa tomu vedúcemu zas niečo nepozdávalo. Kedy zas možno niekto mal zbytočne blbé reči, čo človeku dokáže rozladiť a znepríjemniť celý deň.
Pýtam sa teda v tomto odstavci, že teda, sko teda takýto človek dokáže žiť naplno. Dá sa vôbec žiť naplno?
Mnohé reklamy nás pobádajú k tomu, aby sme niekde vypadli najradšej ďaleko. Mnohí tak robia len preto, aby splnili priania tých druhých, ale sami sa predsa začnú cítiť úplne mizerne, nepotrebne, už ani nevedia kam by najradšej šli, aby od toho všetkého mali pokoj. A tak človek si vymýšľa kadejakú prácu, aby najradšej kdesi zabil nudu, čas, kedy nemyslí na niečo, čo ho trápi zase, čím všetkým si možno bude v najbližších dňoch prechádzať.
Minule som si od Desmodu vypočul Vŕbu, a ten klip proste ma dostal. Ako sa herec prechádza izbou, pomaly pokladá na poličku novú fotku, v mysli si spomína na pekné časy a zrazu za tým všetkým zatvára dvere. Ako drgne do neho mladík uprostred prechádzky medzi stromami vŕby ,nevšímavý, ako sa pozerá na dno rieky, kde si sprítomňuje pekné chvíle ktoré kedysi zažil. Medzi komentármi som našiel skvelú odozvu, kde sa jeden diskutujúci akokeby pýtal rečníckou otázkou, či je to skôr smutné, alebo plné nádeje.
Ťažko povedať. Jedno však viem, že človek čo chce žiť naplno to nedokáže len s materializmom a to čo vidí, ale ku všetkému je potrebný cit, ktorý už mnohí nemajú.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár