V knihe Genezis máme v počiatkoch napísané, že keď Adam zhrešil, skryl sa v záhrade, a Pán Boh ho vyzval otázkou, ktorá znela, kde si Adam. Tam teda by som možno tak pomyslene hľadal prvotnú príčinu akéhosi osobnostného úniku pred sebou samým, kedy nastala akási nevôľa, rozpor medzi duchovnou, duševnou a telesnou podstatou človeka, ktorá do onoho času celkom isto bola v harmónii, ako si to neviem ani predstaviť.
Následky ako také vidíme sami. Raz som počúval jednu kázeň, kde kazateľ kňaz, asi biskup, povedal, že síce sme vyhnali jedného démona kedysi z našej spoločnosti, mal na mysli jeden systém, ktorý nelbaho vládol, ale vrátilo sa ďalších sedem.
To isté sa môže diať v bežnom živote, kedy človek v domnení, že nad niečím proste vyhral, a nemá zďaleka vyhraté, nepochpiteľne cúvne. Už možno nechce alebo nemá záujem s niečím sa trápiť, alebo bojovať. V tomto všetkom možno chce utiecť pred sebou samým.
Práve preto človek má tendenciu z niekadiaľ vypadnúť, hľadať možno nových kamarátov, známosti, zažiť niečo nové, možno niečo neopakovateľné, také o ktorom tuší, že sa to teda nezopakuje. To všetko je samozrejme dobré, pretože človek dlhodobo keď niečo už v sebe potláča, obyčajne to má na neho deštruktívne vplyvy. Nevie sa z niečoho len tak dostať a vymaniť sa. Chce teda ujsť sám pred sebou. To, čo kedysi mu bolo možno na potešenie, čo ho tešilo a mal z toho radosť, teraz má z toho len príťaž. Práve preto, lebo človek dbá väčšinou na materiálne hodnoty, a neuprednostňuje tie, ktoré sú duchovné, ktoré majú dvíhať.
Je to spôsobené aj tým, že duchovné sú predsa neviditeľné,a každý si myslí, že čo nevidím, tomu neprikladám nejaký význam. práve tu nastáva akýsi únik pred sebou samým, pretože človek vyhľadáva materializmus práve preto, pretože nemá uspokojené duchovné požiadavky. Dobre vieme, že darmo budeme niečím veľmi pekným,vzácnym, hodnotným napríklad obklopený, pokiaľ nebudeme cítiť akési harmonické usporiadanie našej osobnosti, všetko to naokolo bude len pusté, temné, časom to človeku doslova začne naháňať strach, až napokon to všetko s hrôzou zanechá a radšej niekde inde odíde, kde od toho všetkého bude mať pokoj a bude od niečoho uchránený.
Kedysi som na toto opisoval blog, presne s rovnocenným nadpisom, ako znie citát z Písma svätého, a práve dnes som si to takto v tomto článku znenazdajky dal do súvisu, a vysvetlím, ako to teda môže fungovať. Fungovať jednak v tom biblickom ponímaní, ale aj to, keď mysľou teda zotrváme v danej realite, ktorá nás obklopuje.
Nie jeden krát, tam kde sme, sme mali pocit, túžbu, nejakú utkvelú predstavu, že toto dané miesto proste musím opustiť. Necítim sa tu dobre, je mi tu zle, možno sa cítim akýsi neprijatý, v niečom nepochopený, a takýchto príkladov by sme teda mohli menovať spústu. Koniec koncov v nie jednej ankete, diskusie, padajú rozličné námietky, kde človek vyjadruje nejaké túžby, niečo čo chce zrealizovať, ale je to len dôsledok, ako spomínam úteku pred sebou samým a pokúsim sa to objasniť.
Keď hovorím o tom, či sa dá utiecť pred sebou samým, nehovorím, že môj nadpis evokuje rozličné spôsoby, ako sa to spraviť dá, alebo ako sa to spraviť nedá, ale skôr v tom je skrytý úmysel, prečo sa to deje.
Záverom mojej reflexie poviem toľko, že človek má dbať o to aby nestratil vlastnú identiu, aby nerobil niečo, čo len od neho požadujú, ale aby aj rozmýšľal nad tým, čo mu to prinesie, aby potom nešpekuloval, že ho to obmedzuje, a potom sa chce z toho vymaniť. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár