Podarili sa mi niekoľko "neúspešných pokusov" o niečo, v ktorom som bol naozaj dosť sklamaný. Napísal som v úvodzovkách pojem neúspešné pokusy, ktoré teda charakterizujú niečo viac. Neúspešné pokusy teda ako pokusy, ktoré nevyšli, a ktoré ma naozaj veľmi mrzia, zvlášť preto, lebo som to nevedel nijako ovplyvniť.
Dobre vieme, že keď človek prežíva isté hraničné udalosti, ktoré viacmenej spôsobujú to, že človek po danom procese v podstate už nikdy nebude taký, aký bol predtým, hoci viacmenej všetko sa to postupom času dá doporiadku,a udalosti naberú ten spád, že zase sa aj tak vráti všetko do starých koľají, človek predsa len ostáva v určitom smere akýsi otrasený, možno zneistený, možno naberie niekoľko cenných skúseností, či už to bude mať pozitívny, alebo negatívny dopad, či už sa bude musieť napríklad pred niečím vyvarovať, možno dvakrát popremýšľať, do čoho konkrétne pôjde, alebo práve naopak, dvakrát popremýšľať, do čoho konkrétne nepôjde, aby sa teda nestal istý scenár, ktorý hovorí o tom, že v podstate môže nastať istá situácia, kedy... bude musieť ujsť vyslovene sám pred sebou.
Domnievam sa, a teda nie raz isto, aj my sme pocítili niektoré situácie, kedy sme to vyslovene museli tak spraviť. Možno človek sa v niečom aj sám pred sebou už naozaj hanbil, a kládol si tie prazvláštne otázky, že prečo práve sa to všetko muselo napríklad stať jemu, prečo on konkrétne, alebo ak mám byť jasný, prečo ja musím toto všetko zažívať.
Nie žeby som to všetko chcel akosi dopriať niekomu inému, ale to, že človeka trápi, že pokiaľ ja spravím jeden krok, niekto ich spraví tri. to znamená, že v danom rozhodovacom procese proste niekto je vyslovene o tri kroky dopredu, ako som ja, a ktovie čo všetko je za tým.
Dá sa povedať, že viacmenej som nemal veľké očakávania, a do všetkého som viac menej išiel s tým, že predsa len to idem vyskúšať. Ešte očakávam aj zo zahraničia niekoľko odpovedí, avšak dosť som skeptický voči tomu. Neviem ani celkom presne, čo konkrétne môžem očakávať, a teda môžem povedať, že domnievam sa, že moja snaha vyjde navnivoč.
Pričom som mal celkom dobré úmysly, a teda dosť ma to trápi, neviem prečo je tomu tak. Človek veľakrát sa cíti možno zahanbený, vo viacerých smeroch znechutený, kedy jasne cíti, že stráca pevnú pôdu pod nohami. To čo viacmenej považoval za realistické, sa mu akosi postupne vzďaľuje, vtom, čo videl možno ešte akýsi ideál, nejakú dobrú myšlienku, nápad, nejaké nadšenie, zápal a zmysel pre konanie dobra, to všetko v istom okamihu môže celkom isto stratiť svoju cenu.
To môže znamenať, že človek začína utekať sám pred sebou, a ktovie kde sa končí tá jeho cesta.
možno človek nie raz zažil ten pocit beznádeje, kedy síce možno ešte sa máte o koho oprieť, je to vaša najbližšia rodina, ktorá pomaly ale isto sa stenčuje, kedy si človek jasne uvedomí, že sme ako ľudia veľmi krehkí, slabí, a v podstate sme neschopní niečo vytvoriť také, čo by bolo trvalé, aby sme z toho mali radosť stále, a tu sa dáva do pozornosti presne tá pominuteľnosť tohoto všetkého, že všetko je len dočasné.
človek ktorý si toto všetko náhle uvedomuje dobre vie, že niekedy nastane moment, kedy bude musieť akosi bojovať sám so sebou, pohrávať sa s tou myšlienkou, že vyslovene ujde sám pred sebou, aby už sa nemusel dlho trápiť.
Záverom mojej nočnej reflexie... aj tak chcem vyjadriť tú bezhraničnú nádej, ktorú aj tak pociťujem. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár