Definovanie duchovného rastu II

Dneska máme krásny sviatok Povýšenia Svätého kríža, a zajtra máme voľno. Teraz večer, našťastie, hovorím to vážne a celkom úprimne, som bol svedkom jednej dá sa povedať zmierlivej, mierne napätej situácie, ktorú som bol bez akýchkoľvek problémov pripravený hneď riešiť. Našťastie, všetko dobre dopadlo, ale na riešenie niektorých situácii skutočne potrebujeme byť celkovo zrelý, pretože aj prílišná akási vzbura môže celkovo len uškodiť než pomôcť.

Rád by som sa teraz vrátil a ešte sa bližšie zamyslel nad mojím článkom, v ktorom teraz nadviažem na predchádzajúce riadky.

Je škodlivá plnosť čohosi? Je zlé, keď čosi chcem vedieť dokonale, keď chcem byť v niečom viac ako stopercentný? Je zlé, keď zanedbám vedome čosi dobré? Je vari potrebné niekomu stále v čomsi poradiť a buď mu nablízku?

To, že máme rásť v dobre, snáď nikomu netreba pripomínať. Častokrát vidím že nemá zmysel sa napríklad s niekým o niečom hádať, keď viem, že jeho názory minuli konkrétny cieľ, a presadzuje si svoje. 

Duchovný rast sa nedefinuje ako čosi čo je vyhradené pre kresťanskú vieru. Človek, ktorý nemá dostatočne vyvinuté vlastnosti, ako dobro, láska, rovnosť, spravodlivosť, mier, čestnosť, len ťažko bude kohosi o niečom presviedčať.

Ako príklad by som uviedol moje zlaté školské časy, na ktoré mimoriadne rád spomínam, ale tiež ako časy, kde som skutočne zvádzal boje o pravé hodnoty, o česť, svedomie, charakter, kde sme sa celkom vážne rozprávali o témach, ktoré azda v tej chvíli neboli ľahostajné ani vyučujúcej, ani mne. 

Tam som mal pocit, že som osobnostne rástol, a bol som rád, že som neostal len v nejakých štruktúrach, ktoré mi bezmyšlienkovite čosi predkladali, a musel som sa to naučiť. To nemám rád. Je pravda, že som človek, ktorý nie je celkom dominantný, skôr som podriadený.

Tu narážam azda na problém, ktorí možno viacerí v sebe skrývame, ale pokúšam sa to teda v tom dobrom svetle trochu poodhaliť a tým pádom priniesť svetlo do tejto problematiky, v ktorej sa čiastočne vidím. Mnohí sa boja slova, že som podriadený. Myslíme si stále, že byť komusi podriadený, a nad sebou mať nadriadeného, v hocijakom či už pracovnom, osobnom, alebo neviem akom nasadení, že je to nejaká hanba. To nie je hanba.

Je dobré, keď si na tej najnižšej pozícii, a nehanbíš sa za to. Mne napríklad osobne vyhovuje, keď mi niekto rozkazuje. Skutočne. Niekto si myslí, že toto je prejav akejsi osobnej neslobody, alebo zasahovanie do vnútorného sveta toho človeka, kde mu nedovolí napríklad plne sa individuálne rozvinúť. Je dobré, keď v nepriazni, keď nevieš, kade máš ísť, kráčaš s hlavou zdvihnutou hore v nádeji na lepšie. Je to ale na druhej strane naivita? Sú ľudia, ktorí nechápu, že tento svet je proste tak usporiadaný, že musí byť v ňom teda akýsi prirodzený poriadok, a proste tá hierarchia má význam, práve preto, aby sme si v živote nerobili to, čo sa nám zachce, ale robiť to, čo je potrebné.

Náš problém je taký, že chceme byť za každú cenu vo všetkom stopercentní, a dať to prirodzene najavo. Podľahneme častokrát trendom v modernej spoločnosti, a všetko vešiame druhým na nos, zabúdajúc, že v živote existujú isté okolnosti, ktoré si máme nechať len pre seba, a nevešať to nikomu na nos. 

Taktiež, že sú situácie, kedy nie je pekné, a dokonca nie žiadúce robiť napríklad komusi scény pred niekým, kto nie je v danej problematike oboznámený, a všetkým to je možno mimoriadne nepríjemné. V škole, na pracovisku, pri kamarátoch, proste všade. Mať stále čosi nové. Možno sa hanbíme za nejakú nemodernosť. Niečo ako keby ste vlastnili tlačítkový telefón, a nie dotykový. To prvé sa považuje za prežitok, a vidíme, toto som uviedol ako príklad, že viacerí sa nám snažia čosi nanútiť, s čím nesúhlasíme, ale nakoniec sa podvolíme.


Viacerí robíme proste to, čo nechceme, a to len preto, lebo sa hanbíme za našu vlastnú kreativitu, za našu originalitu a jedinečnosť. Ako to myslím? Celkom jednoducho. Uprednostňujeme v médiách možno tie najhlúpejšie reklamy, alebo seriály, neuvedomujúc si, že človek pri nich môže maximálne tak osprostieť, ale osoh žiaden, maximálne tak zabitý čas, a to je všetko nič viac.

Presne toto chce svet! Aby si bol ničím, aby si bol kdesi, kde nechceš byť, a vyzdvihovať extrém, že keď nevieš čosi, čo sa od teba vyžaduje, tak sa máš nad sebou zamyslieť a podobné nezmysly. Spoločnosť tvoria osoby, ktoré majú celkom určite rozličné názory, a práve to je na tom to podstatné a dobré.

Na záver by som ešte chcel v krátkosti teda napísať. Viacerí si mylne myslia, že len spoločné myšlienky, názory, jednotné myslenie, akási amorfná nálada je to, čo je správne. Keď všetci myslia ako jeden káže. Myslím si, že najväčšia naivita je práve v tom, keď mi niekto káže, ako mám byť jedinečný, ale pritom sám tendenčne mieri len na jedno jediné. Prispôsobiť myslenie všetkých na jeho.

Čím skôr sa od takéhoto čosi vnútorne oslobodíme, tým lepšie. 

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu