Ps ku článku. Nechápem zmysel pre akýchsi predplatiteľov. Myslím si, že klasický rozhovor by ste mohli uverejniť... teda verejne napísať, nie len pre nejakých členov. Ďalej, teraz napíšem môj postoj. Ak sa to nezhoduje s Vašim... neberte to osobne, ak ste sa v tom našli, berte to ako povzbudenie, nič viac.
A síce, ak biskupa vnímam ako osobu, ktorá zastupuje Krista na zemi, nevidím dôvod na komerciu v duchovnom živote. Otec biskup odpustite mi.... odpustite mi, ale nezhoduje sa môj názor s Vašim. A to zásadne. Neviem aké je Vaše poňatie kňazstva... Myslím si, že viete... s rímskokatolíckou cirvkou ste síce zjednotení v podstate... teda v pápežovi, vo sviatostiach, to sú fakty... A s bratmi rímskokatolíkmi v tomto, teda v otázke celibátneho kňazstva, ste s nami rímskokatolíkmi na míle vzdialení.
Minimálne liturgicky, kde si dovolím tvrdiť, je minimum rimskokatolíckych kňazov, ktorí rozumejú východnému rítu, ktorý je absolútne kultúrne vzdialený. O tom sa moc nehovorí, ale je to pravda. Ale to problém ešte nie je, zjednocuje nás predsa Kristus v najsvätejšej Sviatosti Oltárnej.
Mne osobne prekáža na idey grkat. cirkvi práve tá možnosť výberu, ktorá myslím si, celkom jasne vie niekedy tragicky domýliť vášho bohoslovca, ktorý sa isto úprimne, a nie komerčne, rozhoduje nad kňazstvom a manželstvom zároveň. Nemyslíte si, že to je duchovná schizofrénia? Človek má právo slobodne sa rozhodovať, avšak dávať dôraz na čoši možno neprirodzené mi nepripadá správne a slobodné riešenie. Z toho mi plynú ďalšie otázky.
Aké povolanie má absolvent Vášho kňazského seminára, ktorý roky rokúce po vysviacke si nevie nájsť ženu, je slobodný, a napriek tomu odmieta celibátne kňazstvo? Má zmysel takéhoto bohoslovca pripustiť ku diakonátu, keď si už ženu nájde? To fakt žena je rozhodujúci faktor v povolaní? Myslel som si že Ježiš Kristus, a nezištná ochota kňaza prinášať obetu Kristovu Kristovi a jeho najsvätejšej cirkvi. Myslím si, nech by bol akýmkoľvek spôsobom zbožný, v rim kat. seminári by nemal šancu ani na dokončenie kňazského seminára tej formácie, nie to ešte na pripustenie ku kňazskej, resp, jej predch. diakonskej.
Dobre viete, že v rímskokatolíckom seminári, pokiaľ sa bohoslovec možno zverí s možnosťou č. 2, a to nedať sa vysvätiť, a zotrváva v tomto zápornom názore o celibáte, dobre viete ako biskup, že takého bohoslovca treba čím skôr, tým lepšie, prepustiť. Čím skôr ho prepustíte, tým lepšie pre cirkev, a určite aj pre neho samotného spravíte. On možno potrebuje len dozrieť nič viac. Pochybujem teda právom, že taký 24 ročný piatak vie celkom presne, že chce, alebo nechce ostať slobodný.
Myslím si, že stačí, aby cez prázdniny išiel na nejakú kresťanskú akciu, kde nezáväzne sa stretne so slobodnými dievčatami, a problém je na svete.
Tam začína pravý zápas o povolanie, nie v rovnorodom prostredí spoločenstva kňazského seminára.
Viete. Buď sa mýlime my, rímsko katolíci v celibáte, alebo vy. 3 krát som sa hlásil do seminára, rok som tam bol. Ja si neviem predstaviť, žeby som mal priateľku. V seminári na čosi také nie je čas. To neexistuje, nikdy som sa nad tým ani len nezamýšľal, aj keď samozrejme inšie cirkvi sú na tom odlišne.
Uznávam, že mladý muž príde z rodiny, kde ho vychováva otec s mamou, teda ženský vzor väčšinou má, a je to veľmi dobré, ale človek musí si predsa úplne ujasniť, či sa chce ženiť, alebo nie. Som toho názoru, že ženatý kňaz ma o kríž navyše. Minimálne jeden, a to hovorím ešte v dobrom. Práveže nevidím dôvod, prečo by ste sa mali ženiť.
Možno budem kus osobný, ale z tohoto všetkého mi vystanoví niekoľko faktov. Mne to trochu zaváňa krásnym, alebo celkom iste zabezpečeným životom, kde síce kňaz slúži Bohu a cirkvi, to nepopieram, je to nádherné, avšak myslím si, že po zatvorení chrámových dverí kňaz musí byť otec rodiny, a riešiť iné veci. Je chvályhodné, keď si kňaz otec jasne plní kňazské a manželské a rodinné povinnosti, ale zmysel ženenia kňazov nevidím. Bud patríte žene, alebo patríte Kristovi celý. Tam kompromis neexistuje. Nesnažím sa vám písať z celibátneho pohľadu. Vôbec nie, uvažujem celkom laicky.
Nemyslím si, že takáto alternatíva je duchovný rast. Myslím si, že práve vnútorné otázky, ktoré skôr či neskôr takéhoto človeka uvažujúceho o tomto smere možno ešte viac zneistia, a bojím sa, že začnú vnútorne deformovať až rozvracať všetko to duchovné, čo na začiatku mal.
Na záver ešte krátke moje osobné pohľady. Uvažujte o tom aj vy, ktorí sa o to zaujímate, je to veľmi potrebné práve k nášmu osobnostnému rastu, ak to možno vnímate podobne. Človek nikdy nevie, kedy a kde sa ocitne v nejakej tej vážnej chvíli, kedy sa bude jednak rozhodovať celkom sám a osamotený, a jednak bude musieť si všetku zodpovednosť prevziať na seba.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
ajsha
17. 9.sept. 2017 15:12
Nečítala som to celé ale chcela som sa ťa spýtať či si proti tomu aby kňazi nemali rodiny? Napísal si to trošku chaoticky. Alebo podporuješ ked majú rodiny?
Napíš svoj komentár