Aj na prahu nového roka, by sme si mali predsavziať, uvedomiť si, že teda čo v tomto novom roku chcem dosiahnuť, a dokázať. Nie preto, aby a jeho konci, alebo pri priebežnej kontrole som si mohol čosi zosumarizovať, porovnať si to s niektorými našimi priateľmi pri akejsi štatistike a podobne, spraviť si akési analýzy môjho konania a práce, zisťovať nejakú efektivitu práce a podobne, ale preto, aby som na základe tejto duchovnej analýzy mohol sa kdesi posunúť, najlepšie vpred, aby som zistil, či nestojím na jednom a tom istom mieste. Ide o to, aby sme zistili, či si budujeme osobné šťastie, a či dokážeme byť ľudskými.
Či teda som sa niekde pohol, a či som sa nevrátil azda nazad. Nedeje sa to preto, aby sme sa mohli s tým komusi pochváliť, pretože častokrát na niečo takéto nezostáva ani čas ani priestor, ale preto, aby sme jednoducho vedeli, že niečo robíme, a robíme čosi, čo je užitočné a prospešné, má to význam, vidíme pekný priebeh našej práce a našej námahy. A predovšetkým vidíme cieľ našej práce, vidíme koniec koncov akési prinášajúce ovocie z našej práce.
Ak by som teda napísal. Dobre si toto napísal. O tomto všetkom sa predsa zmieňuje okrem iného aj duchovný život, ktorý je pre mnohých nepochopiteľný, tak veľmi odmietaný, čo je určite len na škodu veci. O niečom podobnom som písal už aj ja. Nechcem ti nedajbože vnucovať moje myšlienky, ešte to... ale len na margo Tvojho pekného článku len opomeniem, že napríklad taký veriaci človek oveľa ľahšie znáša bremeno života ako materialistický ateista. Či na to treba dôkazy... pozri... život prežitý, dianie okolo nás, správanie, ten životný štýl to všetko svedčí o tom. nič viac nič menej.
A to všetko aj preto, lebo človek nedokáže čakať. Človek, ktorý nemá vieru, obyčajne nechápe, že treba na niečo proste čakať, a to všetko samozrejme stojíj aj nejakú námahu vynaloženú. Miesto toho však vidíme okolo seba, že sa deje pravý opak. Odmieta napríklad poslušnosť, ktorá je niečo ako sloboda v rozhodovaní, a myslí si, že poslušnosť nie je cnosť, ale trpená fáza života, kde niečo musím si pretrpieť, aby som si v budúcnosti spravil teda neskôr po svojom, kde už nemusím počúvať autoritu. Poslušnosť nespočíva v tom, že budem plniť nezmyselné príkazy kohosi, kde to nemá zmysel, v snahe udržať a zachovať si kohosi priazeň, ale v tom, že človek bude verne plniť si povinnosti, ktoré vyplývajú z charakteru jeho práce, ktorá má za účel posväcovať človeka.
Na začiatku teda celkom pekne píšeš, azda z akejsi slušnosti, že nechceš nikoho teraz týmto poučovať a podobne, to je celkom dobré, ale keď ti mám napísať osobne, ja sa rád a vďačne poučím aj od teba a prispôsobím niekoho myšlienkam, pokiaľ viem, že toto má pre mňa nejaký význam. Význam samozrejme zistím až po určitom čase, kedy si zosumarizujem isté prežité momenty, a budem vidieť, čo bolo pre mňa osožné, a čo nebolo.
Ja si osobne myslím, že poučovanie má význam, pretože viacerí si nedáme povedať, a všetko zistíme, a na všetko prídeme le vtedy, keď je neskoro, keď sme si to proste čas predtým akosi neuvedomovali, keď sme si nepripúšťali nejaký nezdar, a nevedeli sme sa zmieriť s myšlienkou, že proste aj nejaká prehra jednoducho príde do nášho života, a okrem toho, že to budeme musieť aj akcepovať, musíme teda nájsť účinný spôsob ako sa tomu nepoddať, a ako človek musí znova niečo skúšať, pokiaľ sa nedostane na ten pomyslený bod, ktorý chce jednak dosiahnuť, a jednak tam, kde vlastne smeruje, a čo si predsavzal dokázať, naplniť proste svoje akési životné krédo.
Už sa vytratilo totižto akési to karhanie, ktoré má svoj účinok. Vôbec to nie je zlé. Niekedy to človeku proste chýba, že mu nemá aj v takomto smere kto poradiť. Uvedomme si jedno, že keď na svoju adresu budeme chcieť počuť len slová plné chvály, nejakého toho poklonkovania sa, ale nebude tam objektívna konštruktívna kritika, keď teda naše smerovanie nepodriadime akémusi kritickému mysleniu a pohľadu, veľmi skoro zistíme, kde je naša brázda a to, že sme sa nejako vykoľajili z našej cesty, a to myslím celkom vážne.
Čo teda by som ešte mal spomenúť na záver tohoto článku. Len vplyvom tejto doby, myslím si to, kedy sú ľudia čoraz viac akokeby rozmaznanejší, netrpezlivejší, viac sa správajú, nazval by som to detinsky, myslím si, že mnohí akokeby stagnujú, nenapredujú, nemajú cieľ a zmysel života, vracajú sa akokeby príliš dozadu, nestoja na pevných nohách, chýba im vnútorná duchovná stabilita, nejaké oporné piliere života, ktoré pri rozhodovaní majú nezameniteľnú úlohu, nemajú vyzreté prejavy správania, všetko berú príliš jednoducho, s humorom, ktorý je síce potrebný, ale na mnohé situácie sa humor proste nehodí, a treba si dobre rozmyslieť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár