Dokážete naozaj zabudnúť na niekoho, s kým ste niečo donedávna zdieľali nejaký ten čas? Je pravda, a poviem za seba, že aj ja som napríklad zavrel oči, a videl kadečo, čo som zažil. Poviem úprimne, najviac bolia nie tie spomienky, ktoré mali nejaký negatívny tón, ktoré nás boleli, ba práve naopak. Tie, kde sme sa tešili, kde sme sa smiali, niečo dobré plánovali, kde sme zažili kopu zážitkov. Ktoré na druhej strane, už môžem s istotou len zdôrazniť, sú nenávratne preč.
Dajme si otázku. Prečo človek neustále v podvedomí vyhľadáva tieto myšlienky? Odpoveď na túto ťažkú psychologickú otázku, keďže pravda je taká, že podvedomie, a to, čo si raz prežil, nevymažeš zo svojej pamäti azda nikdy v živote, je veľmi ťažká, a nie je celkom jednoznačná.
Lebo nechceš vymazať tú osobu, ktorá ťa trýznila, ranila, s ktorou si sa necítil dobre, a len si si nahováral, že je tá pravá.
Aj som tu spomínal, a nechcem sa vracať, ale nikdy sa nepohnete smerom dopredu, keď si budete nejako nostalgicky vybavovať nejaké hrôzostrašné, i tie prijemnejšie spomienky na svoju minulosť. Musím to povedať tvrdo, ale čo bolo bolo, už sa neodstane, a musíš sa s tým naučiť žiť.
Keďže tento blog je viac menej návod, ako nájsť duševnú pohodu predovšetkým tínedžerom, osvojte si niektoré moje myšlienky, a bude vám dobre. Dobre si zrátajte, či naozaj ste sa cítili v prítomnosti toho človeka, tej dievčiny, toho chlapca skutočne dobre.
Ak je ti aj naozaj pravda, dajme si ešte ťažšiu filozofickú otázku, prečo ten vzťah naozaj stroskotal? Azda naozaj sa nenašla nijaká záchranná doska na tom rozbúrenom oceáne nejakých možno že krátkodobých hádok, kde akosi celkom prirodzene sme si chceli uchovať každý po svojom tú svoju pravdu, a detinsky nechceli od toho svojho svetoborného meganázoru tvrdohlavo ustúpiť?
Dajme si ďalšiu otázku, veľmi ťažkú. Kedy naozaj zabudneš na toho druhého? Veľmi geniálnu odpoveď mi dal môj veľmi dobrý kamarát, z ktorého názorov, zo spoločných rozhovorov som dosť veľa načerpal. V skutočnosti zo všetkým sa vyrovnáš len vtedy, keď nie že si na to zlé, na to nepríjemné nebudeš nikdy spomínať, ba práve naopak. Keď si na to budeš spomínať ako na niečo úplne samozrejmé, automatické, prirodzené, čo proste v nejakom životnom úseku prišlo, ale zrazu muselo odísť.
Na druhej strane toto nie každý dokáže, nakoľko veľmi dôkladne v tomto prípade pracuje podvedomie. Už minule som na jednom portáli našiel dosť takú zaujímavú myšlienku, a síce, že stále mám v hlave jednu osobu.
Keď budeš mať stále v hlave nejakú osobu, je to tvoj duchovný, duševný, a možno aj celkový zánik. Vtedy si vlastne skončil. Musíš nájsť predovšetkým v sebe samom odvahu, aby si pokorne kľakol pred Bohom, a povedal mu o tomto svojom pre teba veľmi dôležitom, veľmi závažnom probléme, ktorý nevieš nateraz v súčasnosti akosi vyriešiť sám, lebo sa to proste nedá.
Nikdy by ste sa nezaťažovali takýmito problémami v takom rozsahu, keby ste čo len o kúsok viac verili možno druhému, a nielen sebe. Často, ešte keď som na základnú školu chodil, tak napríklad tuším na občianskej výchove som počul otázky typu. Musíš veriť samému sebe. Určite, sú veci, v ktorých sa musíš rozhodnúť len a len ty, a všetko je v tvojich rukách, avšak uvedomme si, že my sme veľmi slabí.
Nemáme nič. Nič nemáme takého, o ktoré nemôžeme prísť, všetko je krehké, všetko je slabé, a navyše nikde nemáme oporu a istotu. Ani robota nie je istá nič.
Istý je len kríž, pred ktorým si musíš pokorne kľaknúť. Nie preto, lebo Ježiš sa ti chce posmievať, ako plačeš, ale preto, aby On, tvoj Majster ťa sám dvíhal. Keby človek donekonečna nehľadal silu a odvahu len v sebe samom, ale keby sa mocne oprel o Boha, nikdy by sme nemali také problémy, akými sa boríme viacerí.
Len na okraj spomeniem jedného človeka, ktorý vehementne vyhlasoval, že nás sa kríza nedotkne, a keď, tak len okrajovo. A to v súčasnosti je v kríze namočených 100 percent ľudí, ktoré pracujú a podobne. Vidíte, čo všetko je stratené, keď nič nevsadíš na Božie milosrdenstvo a na odovzdanie sa do Božích rúk. Keby sme chceli, aby nás viedli ruky božie, a nie nejaké zlodejské západniarske praktiky, mnohým by sa žilo sto krát lepšie.
Pochválený buď Ježiš Kristus.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár