Dnes by som sa chcel povenovať bližšie jednej téme, ktorú som zhliadol tu na birdzi, už ale poriadne davnejšie napísanú. Znie. Povedať si je lepšie, ako to dodržať.
Každý z nás tak, prirodzene, ako túžime po spoločenstve kohosi, máme určité svoje tajomstvá. Tajomstvo ale nemám teraz okamžite na mysli akúsi super tajnú informáciu, ktorá nesmie uzriet povrch zeme, a má to ostať v tajnosti, skrytosti, pretože celkom určite takýto spôsom môže čisto teoreticky aj prakticky vyvolať akúsi vlnu pochybných otázok a odpovedí najmä zo strany akýchsi zvedavcov. Tí, prirodzene, nemusia mať celkom zaiste čisté úmysly, čo sa celkom isto môže akosi prejaviť a potvrdiť napríklad na čomsi prezradenie akýchsi informácii, ktoré si teda chceme nechať pre seba.
Zaručene je toto spôsob, ako na druhej strane aj ochránime česť a dôstojnosť napríklad seba samých, a taktiež pri zachovaní istého druhu pokoja, ktorý vládne, a nejaká informácia by mohla celkom zaiste spôsobiť nejaký zmätok práve tam, kde vládne poriadok. Navyše ak jemto podané v nejakom známom najnevhodnejšom okamihu, viažúcemu sa na nejakú menej príjemnú udalosť, môže to celkom zaiste vyvolat vlnu nepokoja a zmätku.
Mnohī z nás, a to si musíme priznat, nevieme držať akýsi sľub, teda dodržať čosi pod podmienkou, a celkom ľahko človek dokáže zradiť, či už priamo alebo nepriamo aj najlepšieho priateľa, respektíve toho človeka, ktorému za istých okolností najviac dôveroval. Narušenie takéhoto sľubu prirodzene už akosi vedie k trvalému odmietaniu čohosi, alebo kohosi, kde v krátkom časovom horizonte sme možno celkom isto dakomu fakticky bezvýhradne dôverovali. Ale na druhej strane obyčajne to tak býva, že tam, kde človek s niečim naisto počíta, aj po možno predchádzajúcich možno nepríjemných skúsenostiach, opätovne pocíti akúsi vlnu nepokoja, zmätku, ktorý pravdepodobne vyústi do nepochopenia situácie. Mnohí sa v tom niekedy patrične smejú, keď nastane taký stav, kedy ten ich blízky s nimi dá sa povedať vybabre práve v tom najnevhodnejšom čase. Čo samozrejme nie je pekné, a takto sa môže pravsa za istých okolností celkom ľahko ukončiť priateľstvo.
A tak sa potom stáva celkom prirodzene, že teda, a to je paradox doby, ale to v podstate stále platilo aj v minulosti, aj v histórii, z najlepších priateľov sa razom stávajú nepriatelia, protivníci, ktorí chcú vidieť toho druhého na kolenách. A samozrejme, z pochopiteľných príčin, práve takýto pre nicn zaiste priaznivý stav im dáva dostatočný pocit hrdosti, zdvihnutie svojho ega a sebavedomia, že zvíťazili nad niekým alebo teda niečím, na čo sa už pravdepodobne veľmi dlho pripravovali, chystali, a pre nich samotných to má teda bezpochyby veľkú cenu. Takú cenu, ktorej hodnotu pozná len on sam, a je mu teda vlastná.
Áno, mnohí z nás len tak povieme, je nám to možno úplne ľahostajné, a to z jediného dôvodu. Človek, s ktorým v ten krátky okamih čosi riešije a spoločne sa snažíme zdieľať, nie ten pravý stredobod nášho záujmu, než by sa akokoľvek snažil. Častokrát nejaka zákerná situácia alebo udalosť, a to, čo teraz napíšem, je veľký paradox života, dokáže spojiť aj tých najväčších, a do istého času najúhlavnejších nepriateľov. Ako príklad mi poslúži stať z evanjelia, písma svätého, kde Herodes a Pilát, podľa slov evanjelistu, boli vo veľkom nepriateľstve. Medzi panovníkmi, kráľmi a vladármi to nebol neobyčajný jav, veď človek oddávna túži práve po tom, aby toho druhého ovládal, aby si ho proste celkovo podrobil a podmanil so všetkým tým, čím vlastní, čo má vo svojej správe spraviť toho človeka úplne závislým, čo potom neskôr samozrejme vedie k deštrukcie človeka ako takého.
Čo by som zhrnul slovne v krátkosti na záver tohoto popoludňajšieho článku? Mnohí vedia dodržať sľub, to problém nie je. Problém mnohých je ale pokrytectvo a istá forma akejsi prílišnej benevolencie, ktorá spôsobuje istý stav zmätiu a rozrušenia, ktoré celkom dozaista ten protivník môže bez akéhokoľvek problému využit proti nám, proste to celé otoči v prospech seba a nepriazni samozrejme nás. Nech sa vám všetkým darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár