O čo teda ide. Spomeniem teda na okraj úvodom týchto pár riadkov príhodu z dnešného večera, ktorú som strávil v príjemnej spoločnosti, za čo som veľmi vďačný, pretože si uvedomujem, že nie všetko musíme považovať za samozrejmosť. Vonku napríklad prší, a tak tomu bolo aj podvečer. Čakali ma celkom príjemné povinnosti, ktoré som po dlhšom čase strávil vo vynikajúcej spoločnosti, a do tohoto okamihu som vyslovene naplnený radosťou, ktorú som obsiahol z tohoto stretnutia.
Ako som písal, nie všetko musíme považovať za akúsi samozrejmosť, a myslím si, že viacerí robíme chybu, keď tak robíme. Keď tak uvažujeme, pretože uvažovanie ako také je základná chyba, teda nesprávne mylné uvažovanie je chyba pri rozhodovacom procese. Ak sme teda o niečom pevne, skalopevne presvedčení, že robíme dobre, chceme dobre, možno máme aj dobrý úmysel, ale vieme, že niekto nás upozorňuje, že nejdeme dobrou cestou, skončí to pre nás zle. Skončí to napríklad aj tak, že človek naozaj môže z toho byť frustrovaný, pretože dal predsa do toho všetko, išiel na maximum, veľmi sa snažil, a jeho výsledok je nula. Výsledok je nič. Je to porovnateľné, ako keby nič nerobil. Porovnateľné, ako keby sa nesnažil, hoci dobre vieme, že to tak nie je.
Ako by som to ešte prirovnal. To ako keď ideme a zle odbočíme. Ideme v podstate dobre. Každá cesta predsa niekam musí ísť, do niečoho to musí predsa ústiť, je možné, že to je zakončené slepou cestou, ale z dôvodu, že existuje iná cesta, ktorá určuje ten správny smer, a túto cestu sa snažili z nejakého dôvodu ukončiť. Tá cesta je tak isto vydláždená asfaltom, tak isto sú na nej dopravné značky, má takú istú kvalitu tá daná vozovka, ako paralelná cesta, po ktorej sme mali ísť, len problém je ten, že cieľ je iný, dopravíme sa síce aj my do nejakého cieľa, ale nie do takého, do akéhosi sme si na začiatku tej cesty predsavzali. A keď chceme teda dobre učiniť, musíme sa napríklad z danej cesty celkom logicky otočiť a ísť nazad, kým nie je neskoro, ale aj keď je neskoro, je dobre, pokiaľ sme si to uvedomili, lebo vieme, že daná cesta pre nás nevedie tam, kam by sme si to želali, a takto človek nadôvažok toho všetkého stráca drahocenný čas. Aj teraz večer, keby som nepoznal cestu, len by som blúdil, keby som nedával pozor, šiel by som tam, kam by som nemal v pláne, ale niekedy to človek neovplyvní.
To znamená, že práve tieto skutočnosti v nás môžu vyvolať frustráciu z nenaplnených túžob, a následne našu neschopnosť, že nevieme meniť pohľad na svet a skutočnosť, pretože ho nevnímame v danom kontexte také, aké to naozaj existuje, ale také, aké si to v podstate len v mysli predstavujeme. Na základe tejto skutočnosti vznikajú medzi ľuďmi rozličné dohady, nepríjemné nedorozumenia, poukazovanie sústavne na nejaké negatívne veci, miesto toho, aby sme spomenuli niečo príjemné, niečo čo je pozitívne, neschopnosť myslieť pozitívne je s týmto úzko spojené, neschopnosť prejaviť city, neschopnosť povedať niečo, čo je príjemné, niečo pozitívne.
Záverom článku napíšem toľko, že práve toto je duchovná neschopnosť, pretože aj myšlienky sú niečo, čo nevidíme do druhého človeka, a predsa oni existujú, a dokážu narobiť poriadne nepríjemnosti. Nech sa vám darí aj v posledných momentoch adventného obdobia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár