Vraciam sa teda k môjmu blogu. Oveľa účinnejšie by predsa bolo, keby človek v tichosti si to analyzoval, a pýtal sa Boha, možno sa snažil v tom období sa sústrediť na seba, neriešiť ten hluk okolo toho všetkého, nerušiť seba samého a nerozptyľovať sa niečím a niekým, ktorý je v danej chvílu úplne nepodstatný, a nebude ti na prospech. Ako to vyriešiť, zahĺbiť sa na istý čas do seba. je to prospešné, nikdy to nie je stratený čas. Z osobných skúseností predsa môžem sám za seba povedať, že vtedy, keď príde takéto obdobie, je to to najlepšie, čo ťa môže postretnúť. Za stratený čas to celkom iste považujú len duchovne plytkí ľudia, ktorí väčšinou majú nízke sebavedomie, vyznačujú sa prílišnou agresivitou, nedokážu celkom poriadne napríklad kontrolovať svoje emócie, teda je to presne to, čo opisujem v tejto tematike blogu.
Je to možno na prvý pohľad dosť nepríjemné, a niekedy to dokáže celkom isto človeka z istých zabehaných a zaužívaných chodníkov azda na krátku chvíľu z niečoho vykoľajiť, ale postupne zistí, že naozaj je to na prospech, a veľa sa z toho naučil.
Práve toto keď človek proste zanedbá, nebude dbať na to v krátkej budúcnosti ohľad, veľa toho nedokáže. Opustiť kohosi, nevenovať sa mu, byť proste v nejakej samote. To nie je zlé vôbec, na prvý pohľad, ako sa zdá. sú len ľudia, ktorí tomu nerozumejú.
Tu plynie z tohoto všetkého akési vnútorné nedorozumenie, ktoré má dočinenia s celkom iste slabou sebadisciplínou, a slabou kontrolou nad sebou samým. Biblicky by som ich nazval niečo ako Ježiš hovorí, že sú ľudia, ktorí síce prijmu čosi do seba, ale keďže nemajú koreňa, tak jednoducho uschnú, a nie je z toho nijaký úžitok.
Myslím si celkom oprávnene, že toto je dedičstvo chorého individualizmu, ktorý sa tak často a dôrazne vyznačuje pri mnohých z nás. Radi o sebe vyhlasujeme, akí chceme byť nezávislí, že nepotrebujeme toho a toho pri sebe, že akí sme radi sami, ako nám to vyhovuje, že nemáme nejakého človeka konečne pri sebe, ale po čase zistíme, že možno sami sme si na vine. A to celkom všetko, pretože nedokážeme nájsť v sebe spätnú sebareflexiu, nevieme v niečom nedať najavo svoje ja, a celkovo svoje emócie.
Pretože za každú cenu potrebujeme buď, aby sme sa s niekým napríklad akokeby hádali, alebo teda na druhej strane, aby nás ktosi obdivoval, a dal to celkom isto najavo. Ak poznáme okolo seba tých, ktorí hovoria, že práve toto nepotrebujú, tak vedzte, že oni to len hovoria. Nepotrebuje to naozaj ten, kto to nikdy o sebe a podobne nepovie. Obyčajne takéto osoby nemajú celkom rozvinutú intelektuálnu stránku, a potrebujú si čosi dokázať v negatívnom svetle pred druhým v nádeji, že im porastie svoje beztak slabé a slaboduché sebavedomie, kde si myslia, že to sebavedomie sa zakladá len na tom, koľko ľudí naozaj dokážu strhnúť na svoju stranu len a len vo svoj prospech.
To nie je riešenie. Po čase sa stane napríklad to, že takíto ľudia môžu byť obklopení množstvom, nejakou, nazval by som to cieľovou skupinou, ale po čase sa budú cítiť zaiste celkom prázdni a úplne vyhorení.
Na záver ešte niekoľko mojich myšlienok. Častokrát z takéhoto stavu sa naozaj rodia geniálne nápady, len všetko chce čas a trpezlivosť a osobne si myslím, že toto je jeden z aspektov, prečo vyzerá svet tak ako vyzerá. Pretože azda to najlepšie sa naozaj tvorí z ticha, ale to už nie je také dôležité a potrebné, pretože samozrejme doba je iná ako tak. Lenže tu je problém taký, že predsa dobre vieme, že teda doba totižto nie je iná, len my máme nové maniere...
Málokto si to uvedomuje v tomto rušivom a veľmi hektickom období, kde je všetko rýchle. A predovšetkým to, čo mi odkázal celkom dobre jeden bloger, keď čosi staviame len na výkon. má naozaj pravdu, dlho som o tom premýšľal, a je to pravda. Len netrpezliví a nízki ľudia na duchovnej úrovni, takí proste, ktorí nekladú dôraz na emócie a duchovnosť tomu nechápu, možno ani nepochopia, pretože v tom jednak nevyrastali, nie sú na to zvyknutí, nikdy tomu nerozumeli, ani nerozumia a nikdy sa nemali čas tým zapodievať. Mysleli si, že iba to, čo si viem overiť je naozaj pravdivé, a ostatné ma nezaujíma, ale to je zlé myslenie. Po čase si a na takýto stav zvykne, a nebude mu to prekážať. Prečo to spomínam? Pretože mne sa toto stalo a nie je mi to ľahostajné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár