Načo toto všetko je. Je pravda, že v dnešnej dobe názor druhých formuje teba, ale je to len dané dobou. Aj tá tímová práca proste dokáže človek meniť, ale otázka je že či k dobrému alebo lepšiemu. V snahe čo najlepšie kdesi zapadnúť človek má proste tendenciu vymýšľať aj šialené nápady a plány, ale to si len myslí. Štastným ho to určite nespraví, pretože všetko je len dočasne. Najlepšie sa to samozrejme dá pozorovať v škole alebo v práci. Aj tam sa človek mení, ale je otázne k čomu. Niekedy si myslíme, že práve tie emócie, ktoré cítime v kolektívne pracovnom alebo školskom, proste že nás musia strhnúť, a musíme sa nimi riadiť.
Je to častokrát omyl. Práve tam treba ostať tým čím je, pretože kolektívne sa nedá hovoriť o úspechu alebo neúspechu. Za moju vinu nemôže viniť druhého, pretože všetci sme zodpovední sami za seba.
Som si vedomý, že každý nezdar skôr či neskôr pominie. Či už jeho vyriešením, alebo s určitým časovým rozpätím, kde sa predsa len na čosi zabudne tým, že sa to dáko vyrieši. Lenže je otázka, či pred niečím chceme ujsť, alebo to chceme riešiť. Poznáme tú známu vetu, ale veď zabudnime na to, a podobne. Nie je to správne. My musíme proste vedieť, že niečo sa stalo, už je to za nami, a život ide ďalej. Ale niečo sa proste stalo, a brať to ako na vedomie, že treba sa toho vyvarovať. Veď predsa, keď človek sa dokáže z toho dobrého istý čas radovať, dokáže teda rovnakým spôsobom istý čas sa zaobísť aj bez toho. Navyše, ako som teda spozoroval, dá sa tomu proste priučiť.
Udalosti, ktorým sme proste neprikladali význam, alebo len minimálny, si teraz možno že všímame v oveľa väčšej miere ako inokedy. Dal som si teda otázku. Čím to je? Je to azda tým, že človek proste v emocionálnej oblasti dospieva? Človek práve vtedy začína správne vnímať to všetko, keď si plne uvedomuje svoju zodpovednosť, ktorú časom preberá. Často sa to stáva vtedy, kedy napríklad niektoré, nazvem to, dobrá, človek požíva úplne automaticky, a razom zistí, že bez toho sa naozaj nedá žiť, existovať.
Nikdy to nie je na škodu, pretože práve v tom momente sme schopní spoznať naše brázdy a pochopiť ostatných, ktorí toto prežívajú. Aj Písmo sväté ma priam pozýva, aby sme sa radovali s radujúcimi, a plakali s plačúcimi. Nie preto, aby sme za každú cenu sa snažili komusi akokeby pripodobniť, ale preto, lebo každá emócia, ktorá vychádza z hlbky vnútra človeka je čosi, čo človeka určite obohatí, a môže z toho čerpať.
Keď voči tomuto človek ostane akokeby hluchý a slepý.. Proste úplne bez záujmu. Kedy to človek bude dobiehať? Mnohým mladým ľuďom je všeličo ľahostajné, a to len preto, lebo sa to netýka bytostne ich. Čím to je? Výchovou, alebo čím? Bude vari v starobe spomínať kdesi, ako bolo dobre za mlada, čo som všetko dobré zažil, čo zlé som možno napravil, alebo čo všetko som pokazil. Budeme mať vôbec nejaké príjemné spomienky na našu minulosť? Ako budeme na toto všetko spomínať s odstupom času. Budeme sa vôbec po rokoch vedieť vcítiť do našich pocitoch, ktoré sme prežívali v oný čas, kedy sme to konkrétne riešili?
Musíme si ešte jedno uvedomiť. Dobu tvoria ľudia, je to vždy individuálne. Veď to je predsa dosť podstatné. Azda každý pozná ten pojem, že ... citujem teraz... s odstupom času sa na to pozerám predsa len trochu inak ako vtedy, teraz po čase, keď už mám skúsenosti, vedel by som si predstaviť čosi vykonať lepšie, než to bolo predtým, alebo, po týchto skúsenostiach, ktoré som prežil, a ktoré by som azda už radšej mal, a to všetko požíval vtedy, keď som sa čosi novšiemu snažil od iných priučiť na ceste k dobru, možno by som to robil omnoho lepšie, a podobne. Lenže na keby sa tu nehrá.
Nedá sa samozrejme vopred niečo naplánovať tak, že toto vynde presne, to nie je ideálne. zamyslel som sa nad tým napríklad, že mnohí z nás máme v živote akokeby nejaké tie hluché miesta, hluché a prázdne priestory, kde proste nič netvorí, nič nerobí, a veľmi rýchlo mu v prvom rade uteká čas. Je to vyplnený čas alebo stratený? Aj tam človek istým spôsobom prežíva svoje emócie, kde možno v tichu sa rodia práve tie geniálne nápady, ktoré sa dajú zdarne realizovať, ale na všetko človek potrebuje aj akési pomôcky.
Na záver ešte niekoľko krátkych viet. Človek proste nevie, čo ho čaká, a podľa toho sa samozrejme aj správa. Preto sú niektoré emócie iných možno nevyspytateľné. Pretože častokrát to pozeráme len zo svojho pohľadu, a myslíme si, že keď vieme nájsť riešenie, to bude platiť aj pre neho. je to omyl. Mnohí si to takto predstavujeme. A keď to nevynde, človek je nešťastný.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár