Nadviažem na predchádzajúce myšlienky. Poznám mnohých takých ľudí. Dbajú až priveľmi ako vyzerajú, na svoj celkový vzhľad, a dbajú o to, čo si o nich myslia. Pýtajú sa na niečo, na čo vopred oni sami poznajú dobre odpoveď, ale napriek tomu sa pýtajú, aby sa cítili akýsi dôležití, že v niečom proste v tomto svete prerazili, a je to aj evidentne badať. To máme ako s rôznymi anketami. Niekedy si ich aj tu na birdzi čítam, a kadečo nové sa dozviem.
My to síce považujeme možno za otravné, keď sa nás niekto na ulici čosi pýtam alebo v obchodných domoch a podobne, ale na druhej strane beriem to tak, že aj oni majú nejakú tú náplň práce, a proste to patrí k tomu. To je jednoducho ich práca, ktorú si musia vykonať. Na druhej strane mám možno taký extrém, kde si niekto myslí, že svojím správaním alebo zovňajškom niekoho ohúri a neviem čo, tak sa mýli. Ale načo toto všetko je?
Načo sa máme takto zbytočne zaťažovať? Nevedie to predsa k ničomu. Zanechanie dojmu na niekom je možné považovať za nejakú emóciu, pretože ten dotyčný chce na tom človeku zanechať azda i vytvoriť nejaký príjemný dojem, aby sa samozrejme ukázal možno v tom pozitívnejšom svetle. Na druhej strane, ak niečo máme dať do popredia, sú to naše dobré vlastnosti. Časom človek aj tak zistí, že jedine tie vlastnosti ukryté vnútri, ktoré sa časom aj tak ukážu, či už v pozitívnom, alebo negatívnom svetle, zohrávajú jedine ony úlohu pri akomsi objektívnom posudzovaní.
Biblia ma síce vystríha pred tým, aby som svoje dobré skutky neukazoval navonok, pretože tie majú byť skryté, aby som bol včas od Boha odmenený. Ale je to moc náročné, pretože človek za to, keď čosi spravil dobré, a niečo tomu človeku preukázal, potrebuje, túži byť ocenený.
To je poukázané preto, lebo nikto nie je uprednostňovaný pred nikým, a práve jedine nábožensko duchovná stránka mi akokeby zaručuje plnú spravodlivosť, kde sa nehľadí na nejakého človeka ako autoritu, alebo niečo v zmysle hierarchického rebríčka, ale na osobu, ktorá je celkom iste rovnocenná so všetkými ľuďmi. Niekto sa priam môže uraziť, ak si ten nadriadený, alebo proste niekto s kým niečo zdieľame, nevšimne našu aktivitu. Môže sa právom považovať za odsunutého, za napríklad nedostatočne ohodnoteného, alebo podceňovaného, nehľadiac na kvality, na vynaloženú aktivitu ešte pred tým, ako bol spoznaný a podobne.
Nie každý tomu ale na druhej strane chápe, a takto ľudsky je to samozrejme ťažko pochopiteľné. Ja si ale práveže myslím, že človek by mal navonok preukazovať svoje dobré skutky, ktoré sú podstatným prvkom vzniknutých emócii, pretože ak sa pred niekým neukážeš v tom dobrom svetle, ak budeš potláčať svoje vedomosti, ktorými možno ďaleko prevýšiš svojich kolegov, oni ťa naozaj začnú považovať za akéhosi menejcenného, za akéhosi druhoradého, ktorého sa na nič závažné a možno rozhodujúce netreba ani len opýtať. Oni si fakt budú o tebe myslieť že nič nevieš. Možno to nie je celkom v súlade s akýmsi duchovným učením, azda je to v miernom protiklade, ale myslím si, že je to tak. Uznávam, že všetko je v božích rukách, ale my sa máme snažiť, aby naše emócie, naše dobré skutky boli viditeľné, aby sme priniesli teda inšpiráciu pre tých, ktorí ju nemajú, aby sa takto priamo učili na základe týchto príkladov. Slová síce priťahujú, ohurujú, ale skutky dokazujú a potvrdzujú platnosť, a takto to má byť.
Ak preukážem predsa nejaký skutok, vždy takmer ide o nejakú vyvolanú emóciu. Ak mám toho druhého naštartovať k lepšiemu, prečo nie? Toto je ten správny pohľad, prečo máme prejavovať dobré emócie, a nemáme ich zanedbávať alebo potláčať, to by bola chyba. Viacerí totiž z takýchto situácii dokážu čerpať pre svoj život, a ani to nikomu nehovoria, a takto my napríklad môžeme celkom isto v kladnom slova zmysle formovať druhých, a naprávať druhých našim príkladom.
Je samozrejme veľmi zle, ak niekto si to teda začne zle vysvetľovať, alebo teda vysvetľovať čosi po svojom, a celú situáciu využije len vo svoj prospech aby sa ukázal dobrý. Ani to nie je zlé, ale podstatný je vždy ten úmysel. Tu nastáva možnože ten opačný extrém, a to ten, že dotyčný človek vôbec nebude prejavovať svoje emócie, pretože to nepotrebuje. Emócie ako také sú niečo, čo nás môžu druhým predstavovať. Je známe, že najlepšie si o človeku vytvoríme obraz, napríklad z prvého dojmu. Je to veľmi nesprávny, a veľmi tragický postoj, ktorí mnohí z nás preferujú. Prvý dojem práveže vôbec nie je rozhodujúci.
Na záver by som to ešte chcel zhrnúť do niekoľkých viet. Na prvý dojem môže aj ten najväčší klamár vyzerať ako veľmi dôveryhodná osoba, a predsa ním nie je, pretože ho postupom času dokážu odhaliť predovšetkým jeho zlé skutky, ktoré sa prenáša na jeho konanie. Mnohí sa práveže tým spomenutým prvým dojmom necháme oklamať, a práve vtedy robíme fatálnu chybu. Tam prvý kontakt práveže nie je dôležitý a nie je ani potrebný. Nedajme len na nejaké prvoplánové udalosti, a akokeby nejaké poučky. Presne ako napríklad v škole. Stačila jedna nepozornosť od žiaka, a napríklad nejaký učiteľ bol celý čas militantne zameraný proti tomu žiakovi. Nezdá sa vám že je to akokeby ďalšie skryté šikanovanie zo strany vyučujúceho? Zamyslite sa nad tým.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár