Prečo to spomínam. Často vnímame proces riešenia niektorých problémov, ale nemáme záujem učiť sa proste tie metódy a techniky, ako to zvládnuť.
Sú okolnosti v živote, ktoré sa nám javia ako celkom bezvýznamné, nechce sa nám do toho, keď napríklad musíme čosi absolvovať, ale časom, keď to proste prejde, alebo keď vidíme nejaké účinky a priaznivé ohlasy, začíname všetkým tým súvislostiam proste chápať a dávať nový význam, ktorý je samozrejme veľmi potrebný pre riešenie situácii v neskoršom čase. Zistíme, že nakoniec sme celkom radi, že sme absolvovali čosi, do čoho sa nám nechcelo vôbec, išlo len o prekonanie seba samého.
Mnohí zabúdajú na to, že ľudia nie sú nijaké stroje, ktoré dokážu na povel všetko vykonať. Stroj, ani nijaký automat, ani nijaký iný produkt mechanizácie, či už na vyššom alebo nižšom požadovanom stupni sa nebude zamýšľať, či má čosi vykonať alebo nie. Je to predsa mŕtva neosobná vec, a práve preto sa k tomu tak aj staviame.
Mnohí nechápu, že celospoločenský problém nie je len napríklad celosvetová kríza, o ktorej sa už ani tak veľmi nehovorí, a ak si pozorne všímate média, tak sa v nej tento pojem skloňuje v čoraz užšom meradle, než na aký sme boli v nedávnej minulosti zvyknutí, kde sme boli z každej strany doslova bombardovaní touto nepríjemnou témou, ktorá priniesla veľmi trpké príchute.
Možno mnohí mi dáte za pravdu, že keď sme riešili čosi veľmi náročné, a nevedeli sme nájsť nejaké možné východisko z danej situácie, pomohli nám nejaké osoby, ktoré sme proste nepovažovali za svojich priateľov, ani známych, ani sme im nikdy nevenoval zvláštnu pozornosť. Neviem, či teraz napíšem pravdu, či nie, či je to len môj osobný dojem alebo postreh z aktuálneho súčasného diania, a podobne, ale sú proste osoby, ktoré aj keď poznáš doslova jeden deň, dokážu si ťa niečím získať, čo nevieš definovať. Nemusí to byť samozrejme vždy na báze nejakej zoznamky, alebo neviem čo, proste aj v práci, riešite v kolektívne nejaké úlohy, a proste si povieš.... ten človek, ten a ten, ten naozaj vie čosi, ten teraz vydal asi maximum zo seba, mám z toho dobrý pocit, efektívne pomohol pri riešení zdanlivo ťažkého problému, až som to nechápal..
Toto sú práve potrebné emócie k životu. Hovorí sa, že nie každý nám môže byť sympatický, a že paradox všetkého je, že práve možno ten najmenej obľúbený v kolektíve príde zrazu so super nápadom, kedy nakopne k dobrým výsledkom celú skupinu, a zrazu máme oveľa inší meter na porovnanie kvalít človeka.
Otázka teda znie takto, čo za tým je? Existuje nejaká prirodzená charizma alebo nie. Myslím si osobne že nie. Je to všetko len tak, ako nejakú osobu vnímaš, to okolo toho všetkého akokeby neexistovalo. Existuje len tvoj dojem, úsudok, poznanie, a tá spravodlivosť. To, ako sa niekto proste správa. Či niečo neskrýva. Možno mi dáte zapravdu, ale existujú osoby, ktoré na pohľad vyzerajú ako nejaké falošné pokrytecké osoby, nie sú nám sympatický, zle sa cítime možno v ich spoločnosti, ale keď treba proste priložiť ruku k dielu, oni práve sú tými ťahúňmi, ktorí dokážu proste v človeku zmobilizovať v tú danú chvíľu všetko čo v nich je, a proste takto dokážu častokrát aj nemožné, aby sa udialo.
Toto sú emócie. Emócie nie sú vyhratý, alebo prehratý futbalový zápas, pretože to je čosi, čo nie je potrebné k životu. To všetko je o tom, ako sa postavíme k danému problému, kde dáme najavo druhým ľuďom, že nám na čomsi záleží, a podľa toho sa tak aj správame, a možno v tej danej chvíli, si to možno ani neuvedomujeme poriadne, ale vtedy sa asi stávame ich vzorom, proste si povedia, toto je správny človek, a správne sa zachoval, pokúsim sa o to aj ja.
Hovorí sa, že dobré je, keď sme originál, a nie nejaká napodobnenina. Ten výrok pozná azda každý, ale sú ľudia, ktorí napríklad nevedia doslova sami, mám na mysli konkrétne samostatne existovať, a potrebujú nejaké vzory, potrebujú mať kohosi pri sebe, kto ich bude navigovať, nie preto, žeby to napríklad že sami nedokázali, ale preto, lebo človek je predsa spoločenský tvor, ktorý nedokáže dlhodobo samostatne existovať, a prípadná absencia spoločnosti na ňom môže poznamenať jeho možno duchovný úpadok, následky ktorého sa dostavia omnoho neskôr.
Na záver by som ešte spomenul duchovno v niekoľkých krátkych vetách. Samozrejme tu vôbec nemám na mysli aspekt pustovníkov... rehoľníkov, to je úplne iná tematika, pretože oni si to tak zvolili, lebo to tak cítili, ale nie preto, lebo chcú byť podivíni a samotári, ale preto, lebo duchovné dobrá a modlitba za iných obohacuje a posväcuje aj ich samotných, a dospeli do toho názoru, že je lepšie byť osamotený, izolovaný doslova od iných, ale v spoločenstve s Bohom, ale to samozrejme je iná téma. Odbočil som od témy zámerne, a to len preto, aby na tomto originálnom príklade som poukázal na možnosť voľby, alebo na možnosť slobody v tom rozhodovacom procese.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár