Ideálny život neznamená, že mám stanovené plány, ktoré keď si za nejakých možno nepriaznivách časoch, menej príjemných situáciách a podobne nesplním, možno nestihnem splniť a podobne, dovtedy budem nespokojný. Obyčajne takíto perfekcionisti bývajú veľmi často sklamaní, pretože sú zvyknutí vykonávať prácu, ktorá presahuje stanovený limit. Možno chcú dokázať svojmu okoliu, akí sú jedineční, možno nenahraditeľní, čo môže v podstate hraničiť s akousi chorobou, možno s narcizmom, pocitom menejcennosti, nejaké osobné komplexy, že bez nich to proste nejde. Všetko možno je alebo nie je aj o odmenách, ale skôr človek v tej danej nadpráci v podstate objaví svoje nové možnosti, ktoré teda by rád takto navonok prezentoval.
Je pravda, že v spoločnosti, v istých kruhoch, úzkych, širších, našich známych, kamarátov, priateľov, blízka či vzdialená rodina jestvuje nejaký človek, akokeby nejaký maskot danej spoločnosti, ktorý je vyslovene akousi, nechcem to nazvať ikonou, ale nejakou veľmi významnou osobnosťou, ktorý oplýva nejakými charizmatickými črtami. Vieme dobre, že predsa medzi nami sú ľudia, v skratke to definujem ako osoby, ktoré to proste vedia. Ktorí nešpekulujú, vždy majú niekde nejakého známeho, čo sa dá vybaviť, vždy niekoho poznajú ešte dôležitého a dôležitejšieho, čo vedia len oni doriešiť, a často sa to stáva tým, že to oni zakončujú typickým priateľským zvolaním... s tým sa netráp, to nechaj na mňa, ja to vyriešim, uvidím, v akom je to stave, dám ti vedieť, ozvem sa ti. Obyčajne človek ktorý rieši možno menej príjemné veci ale môže to mať súvis aj s bežným životom, ktorý nesúvisí s niečím od čoho sme závislí... možno je to nejaká drobnosť, sme proste radi, že na niekoho konkrétneho sa naozaj môžeme v plnej miere spoľahnúť, bez toho, aby sme nikoho nevyužívali a nezneužívali len pre naše ciele. V skratke povedané, aby sme proste nikomu týmto ale nedali najavo, že pre nás je dôležitý a dôležitejší len preto, lebo nám vybaví možno nejaké bonusy, niečo, čo nevieme my. Zatiahne možno niečo za nás, kde sme my menej schopní, alebo neschopní, pretože ľudsky musíme si priznať, naše možnosti vždy sú obmedzené, a múdry človek to vie.
Múdry človek vie že tie jeho schopnosti sú obmedzené a nie je dokonalý. a poprosiť niekoho aj o pomoc nie je prejav slabosti, ale prejav proste akejsi ľudskej oddanosti, že verím niekomu, že dokážem mi pomôcť a prejaviť spolupatričnosť, nejak solidaritu v konkrétnej veci, kde si ja nepomôžem.
Ak je človek normálny, teda ten, ktorý pomoc žiada, dobre vie, že nikdy nič nie je zadarmo, ani keby ti mala pomôcť rodina, a je dobré, morálne priam žiadúce, aby človek sa niečím oplatil. Nemusíme mať teraz bytostne na mysli nejaké finančné prostriedky, častokrát mnoho ľudí tým, že im niečo dáte, si to jednak nevážia, a jednak, oni to nepotrebujú.
Dostávam sa opätovne do narčtnutej idey, že človek vprostred akéhosi "ideálneho" života, píšem teda v úvodzovkách, nemá mieru, pretože buď požaduje neúmerne veľa, alebo nepožaduje nič.
Zastávam názor, že teda píšem úvahu na tému či jestvuje ideálny život, každý, aj ten, kto bytostne nepociťuje nedostatok, a veru sú takí, ktorí majú naozaj všetko.... predsa len si dokážu aj takíto ľudia vprostred pominuteľného bohatstva a majetku uvedomiť, že dokonalými pánmi s neobmedzenými možnostiami predsa len nie su.
To dokazuje aj táto pandemická doba, ktorú istý bloger prirovnal ku jedenastej egyptskej rane. Tých bolo desať, ale dnes pre svet kľudne to môžeme nazvať ako jedenástu, pretože dobre vieme, aké nevídané rozmery má pre dnešný svet.
Vprostred iných povinností dobre vieme, že viacmenej zažívame akýsi stereotyp, a taký stereotyp neobišiel ani mňa. Ešte príležitostne si viem zarobiť, ale trochu sa mi situácia zhoršila, lenže musíme si uvedomiť, že tak ako opisujem, materializmus predsa nie je všetko, a v kontexte ideálneho života, človeka väčšinou to môže priviesť k akémusi nešťastiu.
Záverom poviem toľko, že človek musí byť realista, a držať sa predovšetkým pri zemi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár