Je nesporné, že človek sa bojí pravdy. Je nesporné, že ešte väčšmi sa človek bojí klamstva, pretože to je veľmi ľahko odhaliteľné, veľmi ľahko sa na to dá prísť, a tým pádom sa prezistí celá pravda. Kto vedome niečo chce zatajiť, obyčajne sa mu to nepodarí. Toľko môj krátky úvodný komentár začiatkom tohoto blogu, kde teda sa chcem zamýšľať, je jestvuje, existuje pravda v klamstve.

Pravda a klamstvo sú naozaj dva veľké protiklady. Pravda a klamstvo, je niečo, čo je od seba na míle vzdialené, podľa správnosti by to takto v podstate malo aj byť, ale zároveň sú veľmi spojené akousi neviditeľnou tenkou niťou, niečím, ktoré ich predsa spája. Nechcem sa vracať k myšlienke, ktorú som nadhodil v minulom blogu, že človek, celkom logicky, postupom času prichádza na to, že v každej pravde sa skrýva kus klamstva, a v každom klamstve sa skrýva kus pravdy, ale nedá mi to, pretože je to vyjadrená životná múdrosť.

Môže pravda zahŕňať klamstvo? Môže v klamstve byť niečo pozitívne? Je mnoho takých, ktorí si niečo stále ospravedlňujú a ak sa mám priznať, ani ja nie som výnimka. Ani ja nie som výnimka, že sa mi darilo nie jeden krát klamať, a darilo sa mi nie jeden krát povedať pravdu.

Som si vedomý, že je pokrytectvo od človeka, ktorý nie je úprimný, ktorý je falošný a sebecký. Ktorý si proste nevie niečo prijať do seba. Nevie v sebe rozpoznať svoje nedostatky a mínusy a proste všetko to nie celkom najlepšie, ktoré by slúžili možno na jeho pochvalu, a teda logicky to má iný účinok, ako by si to najprv predstavoval. Znie to celkom logicky. Obyčajne sa pochválime napríklad dobrým výkonom. Pochválime sa niečím, čo nám najprv prinieslo radosť, to, čo tvoríme niečím dobro, ak to mám povedať v hrubých rysoch. Kto sa pochváli so svojím zlým skutkom? Čítal som raz jeden článok aj o tomto, a nepáčilo sa mi to.

Je nesporné, že človek sa pred pravdou niekedy ukryje do najtajnejšej skrýše, niekedy márne dúfajúc, že nikto sa nedozvie pravdu. Je celkom isté, že človek, ktorý pozná seba, je zrelý, vie, že nebude hovoriť, že mu bolo ukrivdené. Nebude zdôrazňovať možno ten pojem spravodlivosť, nebude  sa dožadovať dajakej spravodlivosti, samozrejme teraz nechcem brať napríklad do úvahy akúsi právnu rovinu, kde spravodlivosť teda má mať prvoradé miesto, ale vtedy, kedy človeku ide napríklad o česť. Ide mu o to, aby nikto proste nešľapal po dôstojnosti človeka. V dnešnej dobe jestvuje milión dôvodov, prečo napríklad by som nemal spraviť dobro pre túto spoločnosť, pokiaľ to je nezištné, teda nemám z nej úžitok.

Človek sa niekedy cíti frustrovaný, pokiaľ nedostal akési zadosťučinenie za to, čo vykonal všetko dobré. Veriaci človek sa pravda môže odvolať na slová biblie, že to, čo predsa robím, môžem vykonať v skrytosti, Pán to predsa vidí, a tá odmena azda príde, ale nie hneď. Jednu múdrosť so zhliadol práve v období, kedy som sa rozišiel s bývalou frajerkou, bolo to síce už dávnejšie vďaka Pánovi, ale pamätám sa, ako som zhliadol na jeden citát, ktorý hovoril o tom, že všetko bude, ale nie hneď. A to je podstatné pre vykryštalizovanie pravdy ako takej. To je podstatné predsa na to, aby sme si ujasnili, čo všetko je pre nás dobré, a čo nie.

Prečo to hovorím. Pretože mnohí ľudia túžia po stopách z minulosti, kedy sa cítili zle. Znie to síce paradoxné, ale akonáhle sa niekto zjaví možno v ich živote, automaticky sa vracajú do minulosti. Človek proste ako keby hodil spiatočku. Veľa ľudí si človeka spája s niekým úplne iným, kto s ním nesúvisí vôbec, stále niekto niekoho len porovnáva, ktovie čo sa odohráva takému človeku v hlave, a obyčajne to má nie dobrý dopad hlavne na jeho duchovné, duševné zdravie, celkovo na psychiku, kedy človek nevie zahodiť tie spomienky, stále si to sprítomňuje, nevie sa sústrediť. Zháňa sa za nepodstatnými vecami, ktoré ho vôbec nevyrušujú, ale to, čo by mal robiť.... to nerobí. A práve tu mi napadlo, že toto je tá pravda v klamstve, kedy človek si stále a možno donekonečna bude len čosi nahovárať, možno aký je úžasný, čo všetko dosiahol, pričom opak je pravdou. Áno, mohol niečo dosiahnuť, ale ten úspech v konečnom dôsledku môže sa javiť len akýsi zakrývací manéver v jeho smútku, ktorý nosí hlboko v sebe, ktorého sa nevie zbaviť, proste celkovo tú prázdnotu, kedy ešte nevie, čím ju vyplniť.

Záverom poviem toľko, že mnohokrát sa mi stalo, že som si myslel, že to všetko predsa prešlo. Všetko zo mňa opadlo. Čo sa mi stalo? Stačil jediný pohľad, a vrátil som sa tam, kde som bol predtým. Nepríjemná udalosť, o ktorej vám málokto napíše niečo od seba, zo srdca. Zamyslite sa nad touto pravdou.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
patha  17. 9. 2020 16:11
ako vzdy mam len 1 otazku: o com?
Napíš svoj komentár