Áno, človek sa prirodzene učí celý život. Keď som bol ešte v škole, práve táto myšlienka, ktorú sme celkom isto počuli od našich pánov učiteľov, mi pripadala celkom isto hrozná, pretože som si nevedel predstaviť, že sa budem celý život čosi naučiť. Práve preto, že táto práve spomenutá myšlienka, a síce, byť pod určitým tlakom, mi pripadala vyslovene absurdná, až hrozivá. Učenie sa novým veciam je celkom fajn, aj na strednej som to mal rád, koniec koncov milovaná moja škola, avšak neustále prijímanie nejakých informácii, stále pritakávať komusi, stále hľadať nejakú odpoveď, nemusí slúžiť na zväčšovanie svojich vedomosti, ale práve naopak. Niekedy to v človeku môže evokovať to, že nedokáže nájsť primeranú a uspokojivú odpoveď, a práve to hľadanie v ňom môže vyvolať pochybnosti o správnosti svojho konania.
To je pravdepodobne celkom známy pojem. Dobre sa pamätám, keď sme mali na strednej škole dopravnú výchovu, riadne hodnotený predmet, ktorý slúžil len na jedno jediné. Aby som si osvojil čo i len základné znalosti a vedomosti pre jazdu na aute, a aby som vedel, keď sa pozriem pod kapotu auta, čo s čím súvisí, ako a čo správne má pracovať, čo pracuje v akejsi synchronizácii, aký má význam nejaká tá kontrolka a podobne. Slúžil ten predmet okrem iného aj nato, aby som úspešne zložil skúšky v autoškole. Ani ja som veľa vecí nevedel.
Ale pokiaľ som niečo nevedel, snažil som sa na to opýtať, zapamätať, a keď som si niečo nepamätal, tak som si to poznačil. Za jednak je to praktické, a za druhé, človek si prirodzene všetko nezapamätá, najmä ak sa jedná o oblasť, kde ľudovo povedané, nie je v tom doma, a stojí ho to dosť značnú námahu, aby niečo vedomostne obsiahol a podobne.
Postupom času, ako som sa tým teda dlhšie zaoberal, osvojil som si to poznanie, a prijal akokeby za svoje, teda vžil som sa tak do toho, že proste zišlo sa mi to aj v realite, pri praktickom využití. S tým všetkým, podobne aj s našimi vedomosťami, nadobudnutými či už v škole, alebo v praktickom živote, alebo v práci súvisí, že človek, ktorý nad niečím rozmýšľa, obyčajne sa dostane do nejakého logického záveru.
Lenže niekedy sa stáva, že sa vyskytujú situácie, kedy sa nám rozum zastáva, a my nevieme, čo sa to deje. Keď je niečo vyslovene alogické, a čosi nám pripadá vyslovene ako iracionalizmus. Proste tam, kde končia isté hranice. S tým teda celkom isto súvisí aj moja dnešná rečnícka otázka, ktorá znie takto. Načo je teda rozmýšľanie, ak sa nedostanem k záveru?
Záverom teda ešte niekoľko myšlienok. Neviem načo. Dobrá odpoveď čo. Je smutné, keď človek sa nedostane k nejakému záveru, ak sa s niečím trápi. Ale je smutnejšie, ak sa človek s niečím ani netrápi, pristupuje k tomu s akousi príslovečnou benevolenciou.
Ešte jedno spomenuté príslovie, také krátke zamyslenie. Je zaujímavé, že múdri ľudia sú plní pochybností, zatiaľ čo hlupáci plní sebavedomia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár