Asi takto by som zvolil nadpis tohoto článku. Tento článok som mal už teda pôvodne dávnejšie uložený vo worde, textovom súbore, a teda písal som ho už pred časom. Chcel by som sa teda k nemu vrátiť. Chcel by som sa teda v tomto článku zamyslieť nad tým, či nie sme otroci slobodnej vôli, a či teda všetko musí obsahovať pointu. Nakoľko tento pojem, ktorý som zhrnul vo vete oddelenej čiarkou, by bol na nadpis asi príliš dlhý, zvolil som takýto nadpis.

Takýto netradične dlhý názov môjho dnešného článku som zvolil. totiž minule ma len tak z ničoho nič osvietilo, práve pri jednak ako to spomínam čítaní niektorých článkov, ale viac menej ide o moje osobné postrehy, v ktorom hojne využívam istý druh využitia akokeby nazval by som to duchovnej filozofie.

Teda zamýšľať sa nad niektorými životne dôležitými otázkami života, nad udalosťami, s ktorými sa reálne denne stretávame, sme toho svedkami. Je to proste naša každoenná realita, voči ktorej musíme bojovať zo všetkých síl, niečo nás to pravdaže aj čosi stojí.Nie každý chce zvádzať takýto súboj, ale koniec koncov všetci ho zvádzame či už vedomky, alebo nevedomky.

Nie každý je pripravený viesť takýto rovnocenný súboj, a mnohí sa vzdajú azda ešte na samom začiatku. Možno to chyba je, možno nie, je to na individálne posúdenie každého z nás. Niektorí to vzdajú niekde v polovici, niekto tesne pred cieľom, a niekto to dotiahne do víťazného konca, kde keď sa akokeby obzrie za sebou uvidí ten kus driny, ktorá ho samozrejme čosi stála.

Uzrú ten kus driny všetci, lenže ten pohľad bude inakší, odlišný. Bude možno vyčítavý, že som niečo nedotiahol do víťazného konca, bude možno spokojný, že sa mi podarila nejaká výnimočne dlhá cesta, na konci ktorej som dosiahol víťazstvo, vyhral som možno nad sebou samým, svojou pohodlnosťou, možno lenivosťou, vyhral som nad svojím vlastným egoizmom, všetko mať, všetko vlastniť, od všetkého byť slobodný a nezávislý, od nejakej svojej duchovnej autonómie, ktorej rozumiem vo svojom svete len ja sám, a nikto iný mi nerozumie a podobne.

Takéto otázky sa častokrát vynárajú ľuďom, ja nie som samozrejme nejaku výnimkou, ktorí sa pravda ženú za čímsi. možno sú to ušľachitlé ciele, také ciele, také projekty, z ktorých budem mať úžitok len ja sám, a teda ovocie tej práce zožnem celkom isto len ja sám, a s nikým sa nepodelím, alebo budú na tom participovať viacerí okolo mňa, ktorí to možno budú zaznávať, alebo to možno patrične ocenia. Hovorí sa, že všetko je vec názoru, a azda ani v tomto prípade to teda nebude inak.

Veľa ľudí z nášho okolia nás dennodenne presviedča, a môže sa samozrejme jednať pokojne aj o členov našej rodiny, to teda možno až na pár svetlých výnimiek, že nasilu musíme čosi dosiahnuť. Možno otec a mama majú trebárs vysokoškolské vzdelanie. Tak predsa ho musíš mať aj ty, a nemôžeš byť teda v otázke svojho vzdelania príliš benevolentný. Áno, pod tlakom väčšiny sa človek častokrát podriadi, pretože koniec koncov pokladá to za celkom prirodzenú záležitosť. Zabúdame častokrát, že veľa vecí si my sami naozaj musíme aj zaslúžiť, a to, že nič naozaj nie je zadarmo, nech to akokoľvek vyzerá jednoducho, na všetko je potrebné vynaložiť čo i len minimálne úsilie. Častokrát potom až v neskoršom čase človek uvidí plody svojej namáhavej práce, ktorá v ňom formovala všetko to dobré, čo v ňom je.

Záverom tohoto článku by som ešte vyjadril niekoľko myšlienok. Je to teda naozaj zvláštne, ale je to naozaj tak. Musím to takto povedať, ale skutočne sme otroci slobodnej vôle. Prejavilo sa to dokonale na príklade, kedy sme si sami zvolili akýsi pohodlní materiálny liberalizmus, kde sa teda snúbi a ide ruka v rukáve naše prejavené názory, ktoré za každú cenu musia byť spoločnosťou akceptované. nami prejavené, a to, že všetko pokladáme za skutočné len to, čo vidíme, a na čo existuje akýsi hmatateľný dôkaz.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár