Nie každý, kto rád rozkazuje, nie je ochotný slúžiť. Týmto mojim vymysleným výrokom, ktorý ma spontánne napadol v práci si potvrdzujem už približne tri mesiace, a musím povedať, že je to pravda.
Každý sa bojí pomenovaniu sluha, služobník a podobne. Vytvára to akýsi mylný dojem, že najmä v dnešnej dobe existuje akási chorobná rovnosť medzi ľuďmi. V niektorých oblastiach byť sluhom, byť tým najmenším je vlastne nepredstaviteľná zásluha, ktorej zmysel naplno pochopíme, paradoxne, ak Pán Boh dobrotivý umožní z jeho veľkej láskavosti, až v nebi. Tam sa dozvieme všetko.
Tam sa dozvieme, aký zmysel daváli naše modlitby, tam pochopíme, prečo sme musel toľko plakať, a bezradne hľadieť na niečo odchádzajúce, keď tak veľmi sme si želali, aby to bolo s nami, aby to, čo odchádza bolo predsa ešte aspoň na chvíľočku nejakým krátkodobým, ale najlepšie dlhotrvajúcim momentom, ktorý nás má sprevádzať. Pochopíme, čo znamená dávať, a nič neprijímať.
Veľmi správne sa dočítam v Evanjeliu, že keď niečo robíš, rob to nezištne, aby ťa Boh odmenil. Tým na druhej strane nemyslím si, samozrejme, že to treba porozumieť ortodoxne tak, že budem odmietať akúkoľvek odmenu, čo mi náležite patrí, ale mám na mysli nejaký nadštandart.
Ak aj máte, veľa, pamätajte si, že chcete ostať tými, čo ste boli pred nejakým časom a nedať nejako najavo, že vám sláva stúpla do hlavy. Prijmite všetko, ale uvedomujme si, že je to nezaslúžený dar od Pána Boha, ktorý rád udeľuje dary tomu, kto o to prosí. Veď samotné Písmo mi to predsa pripomína.
Vo svete máme mnoho profesii, ktorí majú veľmi radi, keď môžu niekomu rozkazovať. Vyskúšal som si to napríklad aj ja, keď som rozkazoval a určoval úlohy ľuďom, ktorí mi mohli byť otcami.
Ak to mám vysvetliť prízemne, ľudsky, tak poviem, že lepší pocit hádam by som ani v tej chvíli nemohol požívať. Na druhej strane chcem vysvetliť, že ten, kto rozkazuje, ten ktorý má výsostne nejaké prednostné právo v niečom takomto, tak to má robiť s najväčšou úctou, rešpektom a pokorou. Niektorí ľudia, čím sú na vyššej úrovni, tým viac pokory na nich badať. Obyčajne to vidíme tak, že sú mierni, sú, nazvem to dnešným slovníkom, že sú možno až príliš mäkký, a oni neradi rozkazujú.
Niekto si proste musí vyskúšať čo je to hovoriť zvrchu a rozkazovať druhým, aby pochopil možno oveľa lepšie zmysel nejakej obety. Tiež samozrejme, to vidíme, že aj napríklad nejaké vecné pokarhanie nepochádza s úmyslom potrestať bezmyšlienkovite niekoho, kto sa teraz trasie pred tým druhým, ale ten, ktorý ten ortieľ, ktorý musí niečo nie po chuti vysloviť pravdepodobne tiež si prešiel podobnými zaťažkávajúcimi skúškami, a zrazu zistil, zrazu presvedčil všetkých neprajníkov, že on je schopný, a ak verí v Boha, všetko vládze v tom, ktorý ho posilňuje v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.
Mám pocit, že častokrát len vtedy človek pochopí, akú veľkú ma zodpovednosť, pretože práve rozkazovať, veliť, je paradoxne, slúžiť. Ako príklad by som uviedol slová Panny Márie, zo state o svadbe v Káne Galilejskej, keď Panna Mária obsluhujúcim len poradila slovami... " urobte všetko, čo vám povie"... odvolávam sa na stať zo svätého Evanjelia.
To nie je príkaz, že keď to neurobíte, niečo sa vám stane zlé, a stratíte nejakú priazeň a podobne, ba práve naopak. Príkazy sú veľmi užitočné. Mne samému rozkazuje celý zdravotný personál, a síce mám veľmi ohnivú povahu, priznám sa vám, otvorene poviem, neviem si predstaviť, žeby som sa veľmi bránil, alebo by som sa niečomu vzoprel, keď mi niekto niečo príkazom nariaďuje. To predsa neexistuje.
Pochopil som, že keď som niekedy rebeloval, nebolo to tým, že som bol na vine, ale tým, že vládla tam veľmi zlá organizácia, a vedúci mi pripadali na veľmi amatérskej úrovni, povedal by som to možno vecne, boli to takí rýchlokvasení inštruktori, ktorí hádam, dovolím si povedať, ani sami sa nestotožnili so svojimi požiadavkami vnútorne, to čo prikazovali svojim podriadeným, svojim zverencom.
Toto je rozdiel rozkazovať podľa seba, a rozkazovať, keď ma vedie Boh. Prajem všetkým, aby sme pamätali, že my sami, v prvom rade sa musíme najradšej vidieť na tom poslednom mieste, a potom sami, tak ako mi to veľmi múdro vysvetlila oná stará bohabojná žena, uvidíme, ako nás bude dvíhať Boh.
Záverom by som povedal len zopár zhrňujúcich myšlienok, ktorý tvorí obsah tohoto blogu. Vy nerobte nič. Nevzdorujte a vykašlite sa niekomu niečo dokazovať, obyčajne taký človek jednak o to nestojí, a druhá vec, bude si z vás robiť len srandu, a hľadať spôsoby, ako vás nejako totálne znemožní pred nejakými autoritami. Ach, aké vznešené posmešné slovo!
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ak za tvojim spatnym rozkazom sa stane niekomu hmotna skoda alebo ujma na zdravi,vtedy si aspon dvakrat premyslis aky rozkaz povies pokial ho vyslovis.....