Nikdy by som si nemyslel, že na tomto portáli napíšem blog s touto tematikou, avšak pravda je taká, že niektoré veľmi závažné morálno - spirituálne podnety, ktoré urážajú, osočuju, znevažujú meno Pána, nášho Boha všemohúceho, ktorého sa musím, podobne ako všetkých kresťanov, takto, azda za všetkých aj verejne zastať. Myslím to veľmi vážne, pretože síce tu na birdzi som si už našťastiem alebo nanešťastie na všeličo zvykol. Boli to veci, ktoré ma vytočili, a vykoľajili približne na pol dňa, a boli to veci, ktoré ma dokázali vytočiť azda len na pár sekún.
Až pokým som si dostatočne neuvedomil, že tým vlastne len urážajú a osočujú v prvom rade len seba samého. Našťastie, nikoho iného. Má to vôbec nejaký význam? Prečo sa do kelu tam, niektorí milí blogeri, takto verejne zhadzujete nejakými nezmyselnými, nasilu tvorenými fórami? Prečo silou mocou chcete na seba privolávať boží hnev? Vy sa vôbec nebojíte Boha?
Stáva sa hocikomu, že z ľahkovážnosti sa vysloví kadejako, a možno urazí Pána aj taký, ktorý veľmi verí v Boha, pravidelne navštevuje kostol a vedie možno príkladný duchovný život. Avšak rozdiel medzi takýmito dvoma prototypmi je taký, že našťastie veriaci si je vedomý, že spravil zle.
Proste uvedomuje si, že sa niečo začína okolo neho diať to, s čím nerátal, avšak pozná dôsledky. Spoznal na svojom živote, že sa nejako prehrešil voči Pánovi, a ten ho za niečo v živote nejakým spôsobom napomenul. Či už to bolo cez nejakého nepríjemného človeka, a pod.
Viacerí nechápu konanie niektorých ľudí, a pozastavujú sa nad nimi. Bezmyselne otáčajú hlavy nad nimi a myslia si svoja, a myslia si, že oni sú tí najsprávnejší. Avšak pravda je taká, že keby si ľudia vedeli priznať omyl, nikdy by neboli na dne. Spoznali by, v čom spočíva sila človeka, ktorý je pokorný, ktorý je správny, ktorý pozná, čo je spravodlivosť, vie sa zastať tam, kde sa pácha nejaké násilie, nejaká krivda, a nie je mu ľahostajné to, keď sa niečo nekalé deje.
Žiaľ, pravda je taká, že na toto všetko potrebujeme prekonať častokrát sami seba, svoje vlastné myšlienky, ktoré nás niekedy udržiavajú v takom štádiu, že len my sme tí najsprávnejší, a my máme najlepší pohľad na svet.
Veľmi hlboko som sa zarmútil nad jednou anketou, kde mi stačil prečítať si veľmi hanlivý, urážajúci nadpis znevažujúci kresťanov. Niekedy je veľmi na škodu, že kresťania nie sú veľmi radikálni, ako napríklad moslimovia, ktorí ale majú odlišnú kultúru, a iné chápanie duchovna, sveta, ľudí, vzťahov a podobne, ako my. Ako hovorí svetské príslovie, na niektorých platí azda jedno, malý dvor a dlhý bič. Veľmi nerád to píšem, pretože ja nemám sám rád, keď niekto niekoho za niečo buzeruje, a vždy sa snažím hľadať nejaké to pozitívum na tom druhom a všímať si to, čo má dobro v sebe a čo sa dá budovať.
Avšak, pravda je taká, že už mnoho podnetov, ktoré som si tu prečítal, už mnoho blogov, mnoho podozrivo znejúcich ankiet vo mne vyvolalo oprávnené pohoršenie, keď som si stačil uvedomiť, o čo sa vlastne jedná. Pokorme a pred Bohom, nemáte pocit, že kresťanstvo, cirkev, Pán Boh je už dosť znevažovaný? avšak uvedomme si, že týmto zhadzujete predovšetkým seba samého, a ubližujete duchovne len sebe.
Ja chápem, keď niekto v rozrušení hocičo vyriekne, ale potom to oľutuje, kľakne pred Boha, poprosí ho o odpustenie, a snaží sa. Dokedy vydrží, je otázka, avšak, ide o to, koľko krát prosíme o odpustenie. Koľko krát nájdeme v sebe odvahu poprosiť o odpustenie.
Nikdy sa nám nestalo, že sme niekoho urazili, a nevedeli sme sa mu pozrieť do očí? Viete čo? Viete koľko krát sa to mne stalo? Avšak v blogu neviem ktorom dozadu som spomenul, že som sa rozhodol k tomu kroku, že poprosím o odpustenie. Hoci pravda je taká, že je to v rovnovážnej polohe. Nehnevám sa na nikoho, ale ani nevediem nijaký dialóg. Proste pre mňa dotyčný neexistuje, ale rešpektujem ho. Nič s ním nemám, nič sa nedeje. Jednoducho ho bratsky ignorujem. Aj on mňa, a čuduj sa svete, takto nám to obom vyhovuje. Nik sa s nikým neháda, nik nemá posmešné narážky, proste je to fajn. Ani silou mocou s niekým zadobre, len preto, aby sme niečo od Boha očakávali nie je celkom kóšer.
Hrozí totiž, že stratíme svoju osobnostnú, duchovnú identitu, že sa zapredáme niečomu zlému, a potom nás niekto bude ovládať, a zneužívať v náš prospech, že niekto bude rásť na úkor našej osobnosti.
Na záver preto opakujem ešte raz. Hrozne s rúhate Pánu Bohu. Na dôvažok by som vám odporúčal vykonať nejaké pokánie, a zanechať všetko, s čím máte problémy. Modlím sa akurát deviatnik ku božiemu milosrdenstvu, na jeden môj úmysel, a síce za zdravie jednej mladej sestry v Kristu Pánovi.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
Filipko, žiaľ, ide o to, že mnohí nechápu, a žiju len telesne, ale na duchovno kašlú. nejde o siahodlhe modlitby a pod. vnútorné trápenie, ktore pomaly bude znehodnocovať vnútro človeka je silnejšie, ako nejaky vonkajší lesk, ktorý je zbytočný a márny
3
ano presne, včera bol prvý piatok a po sv. spovedi, kde sa človek úprimne vyzná zo svojích hriechov nášmu Pánovi a príjme Jeho Telo, duša najde to čo dlho druhí hľadajú v tomto svete hnusu, beznádeje, faloše a skazy ........filip
Napíš svoj komentár
Traste sa maloverní
"Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplati každému podľa jeho skutkov"....
filip