Vieme dobre, čo je želanie. Keď si niečo prajeme, a vieme dobre, že sa môže ale aj nemusí vyplniť. Častokrát človek ne naplnený, keď nejakú métu dosiahne, ako sa to stalo aj mne, možno taký jeden z posledných záchvevov úspechov v minulom roku. Napríklad ráno som si znenazdajky našiel ešte peniaze, ktoré som mal z roboty v hotovosti, a ani som o tom nevedel. Keďže nie som materialista, ťažko povedať, či som sa potešil, ale na druhej strane, celkom mi to spríjemnilo deň, ak sa mám priznať.
Pýtam sa teda, či je cieľ bez plánu želanie. Určite áno, pretože to je logické. Nemôžem si naplánovať cieľ, doraziť do toho cieša, pokiaľ si to vedome neželám. Samozrejme, kto si želá cestu do školy, ktorú možno neznáša, a ide tam samozrejme z povinnosti, len nech to mám za sebou.
Azda každý poriadny školák, ktorý ešte na základnej škole nerozumie zmyslu povinnosti, že nejde len o to, aby som sa naučil kvantu vecí, ale ide predovšetkým o to, aby som si osvojil nejaké zvyky, návyky, nejakú cieľavedomosť, ktorá sama o sebe je nepriamym výchovným nástrojom v pedagogike, len samozrejme, je na veľkú škodu, že takú metodológiu školských predmetov, tak by som to nazval, nevyučujú. Žiak predsa potrebuje konkrétne vedieť, na čo sa daný predmet učí, aby svojmu štúdiu predsa len dal zmysel.
Domnievam sa teda asi oprávnene, že nad týmto sa zamýšľa možno mizivé percento študentov. Na základnej totiž ide o to, aby si ju skončil a dostal sa na strednú, na strednej ide o to, aby si prešiel do maturitného ročníka a zmaturoval, na výške... ťažko povedať o čo ide... aspoň som ju skúsil, na čo som hrdý, ale som nedokončil, ale v podstate ide o to, aby si z tej školy vypadol s diplomom v rukách a s titulom pred menom.
No. Toľko obsažný stred blogu, a v súvislosti s tým, či je cieľ bez plánu len želanie ma opätovne napadlo to, že človek v niečom predsa len príde do cieľa, predsa len niečo ukončí. Možno je húževnatý, a ide si za svojím. Možno je naozaj cieľavedomý, a už to samotné slovíčko predsa naznačuje, že do čoho sa pustí, to mu vo väčšine prípadov, isto nie vo všetkých prípadoch, vyjde.
Človek, ktorý o sebe, dá sa povedať tvrdí, vystatuje sa, že do čoho sa pustil, to všetko mu vyšlo, všetko mu ide ako po masle, má krásny život, a neviem ešte aké motivačné anekdoty používa... môže byť pravda, že je úspešný manažér, ale nejestvuje človek, ktorý neprežíva určitú formu starosti.
Všetci predsa máme nejaký cieľ, ktorý si musíme naplánovať, a pokiaľ človek nenaplní predovšetkým svoje očakávania, ostane to naveky len tým, čím končím nadpis článku, a to želaním. V podstate máme rozličné želania.
Sme uprostred slávenia sviatku vianoc, a isto sme si želali toho veľa. Rozumnejší si želá dary, ktoré sú nehmotné. Podobne som to vykonal aj ja, tak ako po minulé roky.
Minulý rok som si ale želal niečo, čo som nedostal. Chcel som to veľmi. Aj by som si to v pohode rezervoval cez nejaký internetový obchod, ale v poslednom okamihu som od toho upustil. Nestálo by to síce málo financí, lacná záležitosť to rozhodne nie je, avšak, v danom okamihu som si povedal... mojím cieľom nie je dosiahnuť materialistickú métu, ktorá síce bola v danom okamihu potrebná ale želal som si ju viacmenej z rozmaru. Naozaj to potrebujem? A postupne som vyselektoval to, čo potrebujem, to čo chcem, aby naozaj, som si neželal niečo, čo nie je podstatnou potrebou v mojom živote.
Pripúšťam, že vlastním veci, ktoré v živote v podstate nepotrebujem, a mám to čisto len pre úžitok, pre dobrý pocit, avšak snažím sa naozaj žiť v realite, a žiť pri zemi, ako sa hovorí.
Záverom poviem toľko, že nie jeden krát je človek akosi otrokom slobodnej vôle, kde aj tej osobnej slobody je už toľko, že človek nevie čo so sebou. Zamyslite sa nad tým.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár