Písal som si teraz s jednou známou, čo som bol v kontakte pred päť a pol rokom, nikdy som s ňou ako tak nekomunikoval, ale potreboval som si zistiť niektoré skutočnosti, a nevedel som presne, na koho sa obrátiť. Naozaj som bol rád, a pomohla mi, a cítil som taký pokoj. Mal som to v pláne jej napísať, ale nevedel som sa k tomu odhodlať. Ako keby mi v tom niečo bránilo, a nevedel som presne identifikovať čo. To len na okraj. V pohode som to zvládol.
V súvislosti s touto skutočnosťou, nie jeden krát sa aj nám stáva, že teda tak ako píšem v nadpise článku, je náš cieľ bez plánu častokrát len želaním. V živote v podstate toho chceme docieliť predsa oveľa viac. Vieme dobre, že veľa vecí chceme v živote vyskúšať, pretože nás láka nepoznané.
Častokrát sa aj mne stalo, že keď som bol s partiou na nejakom (kresťanskom) perfektnom výlete, okrem istých oficialít, vždy boli aj neplánované akcie, a predsa tie neplánované sú najlepšie, čo mi viete potvrdiť asi všetci. Proste všetko to, čo je jednoducho spontánne, krátkodobé, ako príde tak odíde, ale zas premyslené, nie niečo nepremyslené bezhlavo, obyčajne prvoplánové, krátka akcia, je proste akcia, na ktorú človek má tendenciu spomínať čo najdlhšie.
Cieľ bez plánu nie je jednoduché uskutočniť. Dobre vieme, že keď chceme byť predsa úspešný, aj manažérska príručka hovorí, že je dobré si niečo vopred naplánovať, krátkodobo, alebo dlhodobo, aby sme proste boli pripravení. Aj keď niečo nevyjde, aj keď niečo vyjde. A väčšina to, čo sa neuskutoční, je teda len želaním. Otázka je, čo všetko chceme dosiahnuť. Je lepšie niekedy pustiť z ruky nejakú šancu, o ktorej vieme, že, ľudovo povedané, nič ž nej nebude? Poviem ešte jeden celkom zaujímavý postreh.
Je paradox, že človek vkladá nádej práve do niečoho, o čo nejde v podstate nič. Nič nezíska tým, ale nič tým ani nestratí. Práve naopak, akosi stále pokúša len niečo, stále mu to nedá pokoja, v niečom cíti proste niečo nedoriešené, a teda svojím postojom a odhodlaním by to chcel napraviť a zmeniť.
To je ten cieľ bez plánu, kedy človek nič neplánoval, prišlo to spontánne. na druhej strane človek v sebe niekedy cíti, že chce niečo uskutočniť, chce proste niečo docieliť, ale nie vždy sa mu to podarí, a akosi naveky ostane len nejakým želaním.
Proste sa nie raz stáva, že človek v niečom má silné reči. Chce proste niekoho o niečom presviedčať, ale len preto, aby ho ohúril, a možno preto, aby zakryl v sebe akýsi skrytý egoizmus, možno nejakú neschopnosť, pocit prežívanej neslobody, že v niečom stále je závislý a neviem sa z toho vymaniť.
Chce sa do niečoho pustiť naplno a s odhodlaním, ale predsa mu to vďaka, alebo napriek jeho možno povahe, možno tvrdohlavosti, možno slabej húževnatosti, psychickej odolnosti, možno akejsi emocionálnej destabilite sa to proste nepodarí. Nie je to hanba, je to častokrát súčasť nášho života.
To sa stáva hocikomu. Problémom sa to stáva práve vtedy, pokiaľ si niečo neprijmeme, pokiaľ sa s tým nevyrovnáme, a teda to, čo chceme dokonať, to čo proste máme v niečom cieľ... čo možno dáva zmysel do nášho života sa neuskutoční, a navždy ostane len akýmsi tajným želaním.
Záverom článku poviem ešte toľko, že dovtedy človek bude niečo dlho odkladať, s niečím nevyjde von, kým nebude pozde. Mnoho krát sa stáva, že váhame kohosi osloviť, kto možno by sa aj stal dlhodobou súčasťou nášho života, minimálne v kamarátskej rovine, vieme všetko, sme si istý, ale proste v poslednej chvíli dáme od toho ruky preč, lebo sme sa niečoho zľakli.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár