Vieme teda dobre, že naše konanie je veľmi silno ovplynené, ako to spomínam, od daného psychického rozpoloženia. Práve preto dokážeme rozpoznať, či sme sa pre niečo rozhodli napríklad v afekte, niečo radikálne prijali, alebo odmietli, alebo sme tento záver spravili po dostatočnom odstupe, uvážení, zrelom rozhodovacom procese, ktorý následne nemienime meniť. Nehovorím, že všetko musí mať pre nás absolútnu hodnotu, niečo prirodzene jestvuje také, kde nie je potrebné mať radikálny názor.
To celkom isto môže hraničiť s fundamentalistickým a iným doslovným vysvetľovaním si rozhodovacieho procesu, ktorý je isto v tomto ohľade veľmi škodlivý, a okrem vplyvu na nás, toxicky pôsobí aj na ostatných ľudí, spoločnosť a prostredie, v ktorom sa pohybujeme, a niečo s niekým dôležité zdieľame. Či teda máme akési pokojné obdobie, ale máme hektické. Alebo si prechádzame možno niečím nesmierne ťažkým, čo vyvoláva určite aj stresy a všetko čo s tým súvisí, čo všetko napríklad nám komplikuje a to viac zhoršuje našu situáciu, ktorá je pred nami, a chceme to riešiť, a vieme dobre, že na to, aby človek robil dôležité rozhodnutia, je dobré ich prehodnotiť s chladnou hlavou, triezvo, a pýtať sa tú známu pilátovskú vetu... "kde je pravda?"
Postavu piláta nechcem rozoberať, nakoľko v dejinách kresťanstva práve Pilát, ak je o ňom reč, zohral nepriamo negatívnu úlohu, ale zaujala ma teda tá veta, ktorú povedal vo svojom rozhodovacom konaní, že kde je pravda... To som spomenul len na okraj, ako historický dotaz, ktorý som mal na mysli, pretože aj v tom dialógu, ktorý máme možnosť si prečítať v pašiovom príbehu, ktorý je dôležitý práve preto, že keď nebudeme mať rozdielne názory, nikam sa nepohneme, a vysvetlím v nasledujúcom odstavci, prečo je to tak.
Rozdielne názory môžu vyvolať zmätočné reakcie, a dobre to vidíme na výchove dieťaťa. Pokiaľ dieťa je neustále negatívne konfrontované s protichodnými a rozporuplnými reakciami jedného alebo druhého rodiča, ktorí pre neho sú azda najpodstatnejšie, a najdôležitejšie osoby v jeho živote, tak nebude vedieť, na čiu stranu sa má prikloniť, pretože začína celkom skoro v ranom veku cítiť rozpor. Ešte tomu celkom nechápe, ale v dospelosti práve takýto človek a tých je naozaj mnoho, veľmi veľa, bude mať veľký problém. Ten problém možno nikdy nebude chcieť nejako s niekým riešiť, nebude sa ním zaoberať, pretože si pomyslí, že predsa sa to týka len jeho, ale to je nesprávny postup. Človek ktorý neustále potláča v sebe negatívne reakcie a nevyrovnané, a rozporuplné reakcie z minulosti ktorým si prešiel, nikdy ich v skutočnosti nevyriešil, a nechcel riešiť. Ktoré prekonal, ale s ktorými sa nikdy nevyrovnal, ale ktoré zatiaľ vo svojom vnútri len potláčal.
Pretože to považoval za nepodstatné, ale v živote je paradoxné to, že to, čo v mysli odsúvame na vedľajšiu koľaj, to čo považujeme za nepodstatné, alebo menej podstatné, je to najpodstatnejšie v našom živote, čo musíme robiť.
Práve z tejto psychologickej hračky vzniklo príslovie, že reťaz je taká silná, aké najsilnejšie je jej najslabšie ohnivko. Je jedno v akom poradí si to povieme, podstata je jedna a tá istá.
Načo teda sú dobré rozdielne názory? K čomu vedú? Majú predsa viesť k jednote. Som si vedomý, že v živote je nato dobré mať protichodné reakcie, aby človek napokon predsa len dospel k jednote. To, čo je rozdelné, sa má spojiť do jedného, to čo je slabé, má sa posilniť, to, čo je vnímané ako nelogické, sa má racionálne pristupovať, a to, čo považujem za choré, aby sa uzdravilo.
Záverom poviem to, že človek plný hnevu a emócii dokáže povedať len to, čo mu na tom druhom človeku vadí, a nedokáže odhaliť jeho kvality a pozitívne vlastnosti, ktoré zdobia každú osobu, a ktorá je milá jeho priateľom, najbližším, a Bohu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár