Svoj názor môže teda, ako chcem napísať teraz, rozličné formy, ktoré sa dajú možno pochopiť dvojakým spôsobom. Niekto to pochopí a správa sa v prvom rade, a to by som chcel zdôrazniť, pretože v kultivovanej spoločnosti by to tak malo byť, teda správa sa primerane situácii, nesnaží sa nejako emotívne reagovať, nesnaží sa teda vonkoncom akosi niekoho uraziť, silou mocou dať niekomu najavo, že teda jeho preferovaný názor môže byť akože za každú cenu zosmiešňovaný, znevažovaný, že sa z toho človek bude stále len posmievať.
Je pravda, že nie jeden krát toto som badal napríklad v školskom prostredí. Ono to v podstate funguje takým prazvláštnym spôsobom, že niekto niekoho podpichuje nie na základe toho, čo povedal, ale práve na základe prejavených alebo neprejavených sympatíí, možno aj nejakého vzdoru, alebo nejakého sporu, ktorý možno tie dve stránky majú medzi sebou, a možno ho práve v danom momente, v tej chvíli, na tom mieste sa pokúsia takto priamo možno vysvetliť, to všetko si vydiskutovať a podobne. Napríklad takto celkom isto pôsobia rozličné politické diskusie, ktoré celkom mám rád, pretože si viem vytvoriť obraz o niečom, čo sa ti podáva buď ako pravdivé, alebo nepravdivé.
Do tejto konkrétne, posledne menovanej tematike, sa nikdy tu nebudem nejako špeciálne venovať, ani nechcem, nemám to proste ani v pláne, pretože to celkovo nijako nekorešponduje s ústrednou tematikou mojich blogov, pretože sa to nedá objektívne posúdiť. Nedá sa proste na to ako tak vyjadriť svoj názor, pretože názor ako taký je jedna vec, ale mne ide predovšetkým o to, to chcem vysvetliť, aby človek prostedníctvom možno aj akéhosi rozdelenia, odlišnosti, rôznorodosti, došiel predsa len k akejsi jednote, ktorá teda ľudí má za prvotný cieľ spájať, a nie ho rozdeľovať.
A toto je problém, že keď nie je nejaká jednota, človek má tendenciu tú nejednotu akosi via prehblovať, pretože bude presadzovať len tie svoje názory. Presadzovať svoje názory neznamená len to, že človek si niečo vymyslí, a slepo pôjde za plnením svojich snov. To sa môže udiať hocikde.
Niekedy človek je tak opojený nejakým prvotným rozletom, kde zaznamenal akýsi počiatočný úspech, že celkom isto zabudol, odkiaľ vyšiel, kam smeruje, a všetko chce preskočiť míľovými krokmi, a nechce ísť pekne po poriadku.
Všetko chtiac nechtiac spadá pod subjektívny názor, a preto vidíme aj v našej spoločnosti akýsi široký záber, vidíme tú pluralitu, ktorá ale ako vidíme v spoločnosti, človeka, ľudstvo, celkovo niektoré tematiky našu spoločnosť viacej rozdeľujú, ako keby ju práveže presne naopak, ako keby mali to všetko rozdelené spájať do akejsi jednoty, vytvoriť jednotu.
Jednotu názorov nedosiahneme vtedy, pokiaľ budeme s niečím súhlasiť, a možno ani nevieme, prečo tak robíme. Možno to robíme zo strachu pred nejakou autoritou, najčastejšie to človek vidí v práci. V škole len okrajovo, pretože študent, aj nech je neviem aký múdry, dvadsaťročný človek nemôže mať na daný čas toľko skúseností, ako niekto kto smeruje do stredného veku, poprípade je v staršom produktívnom veku, má primerané skúsenosti, vyzná sa nielen do problematiky do toho záberu čo sa týka len nejakými faktami, skúsenosťami, vedomosťami, teda cez nejaké komunikačné kanály, ktoré ľudstvo ako také zaznamenáva, zbiera, informuje, ale deje sa to predovšetkým na základe svojich vlastných osobných prežitých skúseností.
Čo spomeniem záverom článku? Pri pestrosti a rozličnosti názorov je potrebné nestratiť akési priateľstvo s tými, s kým nás toto priateľské puto spája, pretože je celkom možné, a to je dosť smutné, a niekedy sa to stáva, že práve vplyvom tohoto všetkého, čo som nateraz v článku vymenoval sa stane proste to, že z najväčších kamarátov sa časom naozaj môžu stať najväčší nepriatelia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár