Začínam si myslieť, že naozaj nič nie je náhoda. Začínam rozumieť tomu, že je potrebné niekedy skrížiť plány tak, že najprv tomu všetkému nerozumieme, najprv sa búrime, že prečo práve je to tak, ako sme to my nechceli, a teda prečo to nie je tak, ako to chceme my.
Nedokážeme v danom momente, možno je to záležitosť nášho mentálneho nastavenia prijať akúsi skutočnosť, že naša cesta sa uberá iným smerom. Niekedy je to dobré, priam potrebné, niekedy je to moc náročné prijať, stotožniť sa s ideou, že naše cesty a plány sa nám v podstate v istom momente rozchádzajú, a na to, aby sme dokázali celú situáciu prijať takú, aká naozaj je, aká je pravdivá, potrebujeme byť silnými jedincami.
Chceme mnoho vecí zvrátiť nazad a vo svoj prospech, ale čím viacej sa snažíme, tým horšie pre nás. Efekt teda býva opačný.
Vplyv vedy, študovania, výskumu a podobne ma predsa jasne učí, že je lepšie byť o niečom informovaný, pretože to rozširuje moje poznatky. Pri tom všetkom bádaní a horlivosti aj v oblasti intelektu sme zabudli, že človek predsa nie je nejaký stroj.
Na druhej strane nadobudnuté poznatky mi predsa len môžu za istých okolností pomôcť k tomu, aby som prestal žiť v dezilúzii, aby som nebol v neustálej neistote a strachu, ktorá človeka dokáže duchovne zničiť. ktorá ho vedome drží v neistote, strachu, ponížení, necitlivosti, nelásky, a všetko to negatívne, čo si dokážeme ešte vôbec predstaviť.
Mnohí nechcú veľa vedieť a chcú žiť v ilúzii. A mnohí nechcú nič vedieť, a takto žiť v ich realite, ktorá ich obklopuje. Realita, ktorá je možno plná strachu, nepokoja, zmätkov, bezcitnosti, a možno im to takto najlepšie vyhovuje. Chcú žiť možno ešte v akejsi zaostalosti, lebo ako spomína jedna známa pieseň, že lepšie nič nevedieť, v najhoršom prípade, len niečo tušiť.
Keď človek niečo nevie, a tým pádom žije v akejsi ilúzii, teda klame, lebo nepozná objektívnu pravdu, žije sa mu ľahko do momentu, kedy pravdu spozná. Keď človek niečo vie, a teda plne precitne do reality, nie jeden krát si praje žiť v akejsi ilúzii, že to všetko predsa nemôže byť pravda. Praje si vrátiť sa do stavu nevedomosti v akej žil do onoho času, pretože síce to všetko bolo klamstvo, ale dalo by sa povedať milosrdné.
Nie raz sme povedali, že o tomto nechcem nič vedieť. Toto nepotrebujem, o tomto mi nič nehovorte, nechcem sa nič dozvedieť, nechcem nič čítať.
Minule som čítal na nete jeden zaujímavý postreh, a v podstate sa s tým plne stotožňujem, hoci obsahuje istý morálny rozpor, že najlepšie, ako sa vyhnúť nejakým spoločenským zmätkom, predísť strachu a obavám, je nečítať noviny, nepočúvať správy, proste ignorovať všetko to, čo príde k nám zvonka, čo vnímame zmyslami, na čo sa dá reagovať a rozmýšľať.
Hovorí sa, že je lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť.
Záverom v poslednom odseku vyslovím ešte tieto myšlienky. Tvorcovia tohoto, zaiste, pre mňa určite nešťastného porekadla akiste zabudli, rád by som im to touto cestou pripomenul, že to, čo človek uvidí raz na vlastné oči, už len tak ľahko nevymaže zo svojich spomienok, pravdepodobne sa tak nestane nikdy, a možno čo všetko by dali za to, keby to niečo konkrétne nevideli na vlastné oči, ale radšej by o tom nie sto krát, ale tisíckrát dookola počuli. Pretože práve v tom obrátenom garde by sa ušetrili mnoho bolestí. Tí, čo prežili nie jednu nepeknú udalosť, ma isto celkom pochopia, a každý si teraz môže vybaviť to svoje, čo sa ho konkrétne bytostne dotýka.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
tripsheep
31. 12.decembra 2020 23:42
odideologizovanýdeziluzionizmus
Napíš svoj komentár