Ako sme sa v škole rozprávali o tom, čo sme pozerali v televízii deň dozadu. Neviem, to sa mi nechcelo nikdy rozoberať, pripadalo mi to vtedy také choré. Chápem, že človek sa vyvíja individuálne, avšak neustále sa prispôsobovanie niekomu a niečomu mi proste pripadala jedna veľká ilúzia, kedy človek všetko chcel vedieť.
O všetkom chcel byť informovaný. Najlepšie včas, najlepšie vtedy v danom okamihu, pretože zajtra je neskoro a pozde bolo včera.
Náš problém je ten, že sme v podstate netrpezliví. Čakáme stále na niečo. Zajtra bude dobrý film napriek tomu, že si ho viem pozrieť aj napozajtra, avšak napozajtra to bude už o niečom inom. Treba proste zažiť všetko tu a teraz.
Na druhej strane tieto poučky z občianskej výchovy a nejakých spoločenských vied je rozdiel niečo sa len naučiť, a je rozdiel niečo praktizovať v realite, ako sa nachádzam.
To podnecuje človeka proste k tomu, aby stále po niečom pátral. Raz chceme ísť niekam skratkou, inokedy normálnou cestou. Raz chcem ísť autom, inokedy to mám chuť napríklad zjazdiť celú trasu bicyklom. Fenomén počasia minulého roka a súčasného je ten, že neexistoval týždeň, okrem asi vianoc ako takých, kedy by som na bicykli nesedel. Teda stále kedy mám čas, sadnem na bicykel, som na čerstvom vzduchu. Vzhľadom na obmedzenie, ktoré máme.... ako píšem v nadpise si myslím, že je niekedy dobré, niečo nevedieť, a žiť v ilúzii.
Napriek tomu som realista a celkom dobre viem, že dlhodobo sa žiť v ilúzii nedá.
Mnohí sa napríklad radi v niečom vystatujú, pričom vedia už pri vyslovovaní slov, čo povedia, že to jednak nemusí byť pravda, a jednak nemusí to byť celá pravda. Je síce rozdiel povedať klamstvo a polopravdu, avšak oboje skrýva jedno. Obe skrýva jedno, a to pocit strachu z iného, pocit možno zníženého sebavedomia, pocit akejsi osobnej frustrácie, možno akejsi nedocenenosti, kedy človek v niečom naozaj je nedocenený, nemá dostatočné uznanie, čo ho môže celkom slušne frustrovať, znechucovať, čo v ňom môže vyvolať napríklad odpor.
Na základe tejto skutočnosti je teda niekedy dobré, že niečo nevieme, a žijeme v ilúzii. Koniec koncom každý z nás sem tam sa nechá uniesť do akejsi osobnej ríše snov, kedy jestvuje len to niečo, čo sme si sami vytvorili. Kedy niečo veľmi dobre vieme, o čo sa jedná, sú to síce naše predstavy, ale ako hovorí jedno príslovie tuším od winstona churchila, že sny sú krajšie ako realita. Áno, sú krajšie, avšak vzniká proste nebezpečenstvo, že človek tejto akejsi ilúzii predsa len podľahne vplyvom priaznivých alebo menej priaznivých, nepriaznivých okolností, a začne žiť niekde mimo realitu.
Vystihuje to napríklad situácia, kedy mohol stretnúť nejakého výnimočného človeka, ktorý spôsobil v ňom samom akúsi nechcenú zmenu už len tým, že proste ten človek existuje, že existuje relatívne v mojej blízkosti, a o tomto vám viem naozaj hovoriť to svoje. Aj toto proste môže v človeku vytvoriť pozitívnu energiu, nejakú pozitívnu zmenu, ktorá sa nemusí v danom scenári akosi dokonať, ale človek proste nadobudne úplne iný pohľad, reálny, ale pozitívny na danú skutočnosť. Zrazu nebude všetko chcieť stihnúť za každú cenu, zrazu si začne vážiť možno aj to svoje osobné, to, čo nemá, a to čo možno ani nechce dosiahnuť. Pretože stále niekde sa naháňame, a to všetko symbolizuje jedno jediné, že človek proste nemá pokoj, nevie ho dosiahnuť, stále sa kdesi ženieme, a to vytvára v človeku akúsi ilúziu buď o svojej dokonalosti, alebo nedokonalosti, že stále treba na sebe pracovať, čo mimochodom vnímam ako nepriaznivý stimul minimálne v duchovnej oblasti, kde sa to často zdôrazňuje, pričom sa zabúda akosi na osobné limity, ktorými sme proste obmedzení, limitovaní, proste nejaké hranice a bariéry, ktoré nikdy neprekročíme, nedokážeme ich prekročiť ani keby sme neviem ako chcel a ako sa snažili. Proste či je to osud, alebo od Pána Boha, ťažko povedať, alebo je to súhrn našim vedomostí, nevedomostí, obmedzenosti, daností a predpokladov.
Záver poviem toľko že ťažko povedať. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár