Vyjadril som sa podľa fotky na obrázku, že pani vyzerala už roku 1978 ako čerstvá päťdesiatnička. Hádam som túto číslovku napísal dobre. A samozrejme roku 2021 je to o trochu horšie. Zožal som kritiku na svoju stranu, a samozrejme niektorí sa na tom aj zasmiali, nakoľko mám osobne rád tematiku, kde nemusím teda všetko brať úplne vážne, o nič proste nejde. O čo teda ide.
V dnešnej tematike teda rozoberám pojem, či je dobré niečo nevedieť, a žiť v ilúzii, a presne o tom toto všetko je. Mnohí v snahe ukázať sa, v niečom zviditeľniť sa, byť neustále v popredí, byť v niečom trendy, v niečom mať pokrokové myslenie, názory, ktoré v realite života nestoja prakticky za nič robia kadejaké pokusy a experimenty, ktoré koniec koncov majú žiaľ, len jeden jediný nepriamy cieľ.
A to deštrukcia svojej osoby, sebazničenie, nevnímanie reality okolo seba. Už v tom diele, kde som opisoval zastavenie času ako dôsledok hodnoty presne o tomto tu ide.
Mnohí nevnímame fakt, že proces prirodzenosti je aj starnutie. O tom vlastne klameme všetci seba samého navôkol, a nik sa tomu nevyhne, pretože každý chce vyzerať top, vyzerať in, dobre vyzerať, na niečo sa proste hrať. Určite keď človek si niečo veľmi pekné oblečie, ktoré možno aj bije do očí, a očarí danú spoločnosť je to stokrát lepšie, ako keby zámerne si obliekol niečo, čo dokáže odpudzovať.
Možno mužom je to relatívne jedno, aj keď zásadne na niektoré dôležité udalosti, spravidla raz, možno viackrát do týždňa chodím v obleku a topánkach, a nikdy by som tento môj zaužívaný štandart nemenil. Oblečenie totiž nevyjadruje vaše postavenie, pretože oblečenie je mŕtva neživá vec, ktorá je "vecou" vášho vkusu a niečieho názoru. Skutočná osobnosť, ktorá teda vyžaruje charizmu zažiari prirodzene aj bez toho, aby mala niečo extravagantné na sebe.
A tu sa dostávam do pointy a podstaty môjho článku, že pokiaľ stále a neustále budeme hodnotiť, kritizovať, budeme proste vnímať len niečo, čo je dané zvonku, ale neprenikneme nikdy do podstaty, nebudeme vnímať to vnútro, to, čo je očiam neviditeľné, a čo je podstatné, dôležité nikdy neobjavíme hodnotu a dôstojnosť osoby, ktorú máme pred sebou. Čo z toho vyplýva?
A tak to potom dopadne, kedy naozaj sa vo svete, už aj tak zdevastovanom zničením a zamenením dobrého za zlé, kvalitné za nekvalitné, krásu za výstrednosť, umenie za akýsi ilustračný paškvil, dobrotu za pokrytectvo, úsmev za falošnosť, nevnímame to, čo je predsa podstatné. Že podstatné je proste všetko to, čo je očiam neviditeľné.
Svet nestojí na materiálnom, ale duchovnom základe. To je niečo, čo si málokto dokáže priznať, najmä to, ako je človek všeličím možným obklopený, pustíme si televíziu, zapneme si počítač, internet, hneď môžeme vidieť dianie na inom kontinente, a čo to pre nás znamená.
To znamená, že človek vníma akúsi realitu, chápe niektoré dôležité súvislosti, ale nakoľko sú od neho reálne veľmi vzdialené, nevenujem tomu dostatočnú pozornosť.
práve preto píšem v tomto článku pojednávanie o tom, či je dobré niečo nevedieť a žiť v ilúzii, pretože aj prílišná informovanosť môže v nás ľuďoch predovšetkým vyvolať veľké nepokoje, vyvolať zmätky, človek začne všetko vnímať z úplne iného uhla pohľadu, buď môže z nejakej situácie byť v akejsi okamžitej eufórii, emócii, niečom neopakovateľnom, čoho príchuť spozná len on, alebo práve naopak, na všetko bude mať tendenčne negatívnu a zápornú odpoveď, môže žiť v neustálom strachu, neistote, že nie je niečo podľa všeobecne zaužívaných predstáv, čo ho môže vyviesť z miery.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár