Na začiatku ma teda napadol akýsi filozofický rozpor, či mám napríklad teda v názve a aj v samotnom úvode môjho článku napísať, či je dobré začínať od nuly, alebo od začiatku, pretože podľa filozofickej definície je ťažko povedať, či začiatok sa rovná nule, pretože začiatok je niečo, čo sa začalo, teda nabralo istú kvalitu a kvantitu, a nula je niečo, čo prakticky neexistuje, pretože nula doslova znamená nič. A nič jednoducho je nič, nemá význam sa tým zapodievať.

Nechcem celkom isto zachádzať do nejakého detailu, ale napríklad na číselnej osi nula vlastne vyjadruje presný stred čísel. Teda ak si zoberiem teda na mušku matematiku, vedu, ktorú som na škole celkom nemusel, ale predsa je v živote v niečom ozaj fascinujúca a nenahraditeľná. Minimálne v myslení, a bližšie to teda vysvetlím v nasledujúcich riadkoch. 

Ako teda dobre vieme v matematike teda, všetko sa začína, teda číslicami vyjadriteľné sa teda začína prirodzene od nuly, a teda máme na číselnej osi kladné a záporné, teda mínusové čísla. Nastáva mi teda viac menej filozofická, ako matematická jednoduchá otázka. Čo je teda vlastne filozoficky nula. 

Ako to teda mám bližšie chápať. Dá sa vôbec, ak teda nadviažem na môj článok, začínať od nuly? Teda od nejakého začiatku. Nula nie je začiatok, a ako to chcem zdôrazniť, nula je v podstate nič. To sa nedá vyjadriť ani matematicky, ani filozodicky. Istý hovorový slang, hovorí, že aj nula je číslo. 

Ešte lepšie to zdôrazňuje jedno múdre príslovie, ktoré som si prečítal ešte ako stredoškolák od jedného môjho staršieho spolužiaka, ktorý mi ako tretiakovi venoval svoje oznamko, a teraz som si spomenul na krédo jeho triedy, ktoré si zvolili. Znie takto. Nikdy nechcem byť jednotkou, lebo jednotka je blízko nuly. Celkom zaujímavé myšlienky, ktoré ale vyjadrujú jednu veľmi krásnu pravdu, ktorú teda chcem vyjadriť.

Vy všetci chceme byť častokrát v centre pozornosti, a ľudovo povedané tými jednotkami, tými najlepšími, pričom si neuvedomujeme, že keď sa budeme pred ostatnými prezentovať v tom najdokonalejšom, ale predovšetkým umelo vytvorenom svetle dokonalosti, pri našom zlyhaní budeme práve tými nulami v očiach ostatných, bez ohľadu na to, čo všetko máme už za sebou, a akými nazvem to, míľovými krokmi sme možno úplne ďaleko predčili všetkých, ktorým aj tak morálne môžeme akurát tak ukazovať chrbát.

Toto je devíza tej dokonalosti, toto je daň dokonalosti a naklonenosti a prejavenej priazne tomuto svetu, ktorá ti ponúkne celkom iste sladké a krásne lákadlá, ale keď ťa má potom v hrsti, snaží sa ťa celkom isto tými najhoršími a najvyberanejšími spôsobmi tendenčne zmanipulovať, zobrať akúsi osobnú slobodu, pripsôsobiť na vlastný obraz a podľa vlastného myslenia, a takto z teba ľudovo povedané spraviť len hlupáka, ktorý musí na ich príkaz a povel ignorovať všetko to, čo je pre teba prirodzené, dobré, užitočné a prospešné, a robiť úplné nezmysly, pretože niekto druhý si to tak predstavuje. 

Možno aj, ak to teda vnímame tak, že začíname v podstate z ničoho. Je veľký paradox, a teraz budem sa snažiť prepojiť filozofiu, matematiku a teológiu do jedného, ale my v podstate nikdy nezačíname od nuly, to sa vlastne len tak hovorí. Jediný, a to je úplná pravda, či chceš tomu veriť, alebo nie, jediný, kto začínal od nuly je jedine Pán Boh, keď tvoril tento svet. On začínal naozaj reálne z ničoho, a z ničoho tento svet povstal, presne ako mi to hovorí jednak filozofia, jednak teológia, a jednak biblický výklad Písma svätého a opisu, výkladu, vysvetľovaniu významu jednotlivým statiam, teda všetkým od začiatku po koniec. 

Na záver čo chcem teda napísať. Je dobré začínať od nuly. Určite je správne, ak si človek postupne uvedomí, že toto všetko čo si vydobyl predovšetkým jeho zásluhou a začínal teda od nuly môže byť právom hrdý, aj keď je to viac menej materialistický pohľad na svoju osobu, pretože ak by som nemal isté fyzické a psychické predpoklady, ktoré neviem proste ovplyvniť, azda ťažko by som čosi dokázal to, čo som dokázal, to si môžeme povedať azda každý za seba sám. 

Aj na to teda vidíme, jestvuje odlišný pohľad, ktorý vyjadruje práve to, že materializmus nikdy nebol a nikdy nebude dokonalý, pokiaľ nepripustíme pôsobenie a existenciu Boha a duchovného života k sebe, ktoré majú práve pôsobiť ako prospešný a dobrý stimulačný faktor pri rozvoji našej osobnosti. Viem veľmi dobre na základe týchto myšlienok, že všetci sme síce odklonení od jednoty, avšak životné situácie viac menej spôsobia,, že tak, ako človek bude starnúť, všetci budeme postupne prichádzať k jednote a zjednoteniu duší, tak ako behom života sme sa rozdelili, ako som sa to dozvedel do jednej duchovnej prednášky rehoľného duchovného otca, ktorý to geniálne vysvetlil.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár