Vieme, že mnohým veľmi lichotí, keď sa ocitajú zrazu pod svetlami reflektorov, pred kamerami, a majú čosi zmysluplné povedať, ktoré aj tak nebude celkom presne korešpondovať s ich vnútorným postojom. Takého človeka zvádza, nech by mal aj najčistešjšie úmysly zahrať divadlo pred druhými, a aj keď skutočne má dobré úmysly, ako to spomína, nedostatočne bude interpretovať svoj postoj, čo môže vyvolať v radoch poslucháčov rozpačité ohlasy.
Týmto samozrejme nechcem povedať, že sa v nich ukrýva zamaskované zlo. No v rámci dobrých vzťahov, aspoň na tú chvíľu povedia všetko možné, len aby boli v dobrom svetle. Vzniká tam určité nebezpečenstvo, že človek zatají a nevyzradí dotyčnému svoje skutočné úmysly, nech by akokoľvek sa nezhodovali s momentálnou situáciou.
vidíme to predsa dobre v politickom spektre, kde tým ľuďom na rozličných úrovniach ich postoch je im pravdepodobne mienka verejnosti úplne ľahostajná, a preto to tak aj vyzerá.
Práve preto vzniká nebezpečenstvo v spoločnosti pri činnostiach kde sa rozďeľujú nejaké finančné prostriedky, že sa môže stať, že dôjde ku nejakej morálnej ujme a nespravodlivosti. Zvlášť je to pri dobročinných zbierkach, kde síce nepochybujem o ich pravosti a dobrom úmysle, ale skôr na tú zištnú prezentáciu. A predsa sa to dá zakryť tak, aby to nebolo vidno. Vidíme to aj v zamestnaniach, kde niekto dostane odmeny vyššie ako ten druhý, a niekto dokonca nedostane vôbec.
Veď predsa tam nie je čas na nejaké hádky, alebo nejaké vysvetľovanie si nejakých nezrovnalostí. Do týchto záležitostí samozrejme treba zasiahnut primeraným a adekvátnym spôsobom. Niekto takéto prejavy nazýva ako pokrytectvo, faloš, prázdne neefektívne slová, a podobne. No sú veci, kedy proste sa to musí udiať. Sú situácie, kedy je človek tak mimoriadne v rozpakoch z nejakej situácii, že koná proti svojej vôli lebo nechce sklamať dotyčného človeka, tak ako to spomínať budem teraz v nižších riadkoch.
Tam predsa nie je čas na nejaké osobné nezhody. Mnohým takéto prejavy na verejnosti veľmi imponujú, čo vyvoláva určité rozpaky u druhých. A to je jedno v akej sfére života sa pohybujeme, je to prítomné všade. Vidíme to napríklad na ľuďoch verejného života. Na politikoch. Tak ako píšem v nadpise, v spoločnosti je dosť nebezpečný fenomén uprednostňovania osobných kvalít, nezdravé predstavenie svojej charakteristiky, akési prílišné vyzdvihovanie kladných vlastností a podobne. Mnohí takíto ľudia častokrát pod rúškom vyššie uvedených vlastností v sebe skrývajú len tyrana, despotického človeka ktorý miluje terorizovanie ľudí a jeho okolia, ktorý rád a veľmi často dáva všetkým najavo svoju nadradenosť, hoci len akúsi imaginárnu, lebo si všetko rád prisvojuje. Má proste rád a je mu vlastné niekomu dobre rozkazovať. Vnímam to tak, že aj oni sú pod tlakom zhora, a preto musia vyzerať tak ako vyzerajú.
Taký povie všetko možné, len aby niečo povedal, a o pár minút na to zabudne. Silno pochybujem že okrem nejakej seba prezentácie pred ostatnými spĺňajú ďalšie parametre nejakej spravodlivosti.
Na záver by som len povedal toľko, že človek za každých okolností má byť naozaj takým, akým je a nehrať nikoho.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
atropabelladona
14. 2.febuára 2017 13:22
osobne si myslím, že dobročinnosť a medializácia nejdú dokopy. nasvedčujú tomu udalosti posledných dní. nejaký pán dával bezdomovcom jedlo a hneď, ako sa jeho dobrý skutok objavil na obrazovkách, sa do toho obuli úrady. náš systém je nastavený tak, že dobročinnosť sa miestami pohybuje na hrane zákona. systém neháji spravodlivosť a neodzrkadľuje realitu. ak teda človek zoberie veci do svojich rúk, musí počítať s tým, že môže byť niekomu tŕňom v oku. kto nemá problém s medializáciou, ten je buď neskúsený, hlúpy alebo mu o pomoc vôbec nejde.
Napíš svoj komentár