Pritom je možno veľmi obľúbený v spoločnosti práve pre svoju štedrosť, pre svoju pozornosť voči ostatnými, pretože často dokáže splniť aj tie najtajnejšie priania, a všetci si myslia aký je vlastne úžasný, a ako je zrazu všetko možné. Je pravda, že takí ľudia sú veľmi cieľavedomí a až by som povedal veľmi draví, a nie je im cudzie zachádzať až za hranice svojich možností, len aby dosiahli svoje. Dokonca spoločnosť má rada takýchto ľudí, z ktorých neviete čo vynde. Idú do rizika, aj to vedia, ale nechcú o tom počuť. Cítia z nich akokeby tajomstvo, takú akokeby pozitívnu neistotu, a práve to je na nich azda najviac príťažlivé.
Cítim z takých ľudí, že s nimi nie je dobrá spolupráca a to aj za cenu nejakej výhody, ktorá ale nemusí mať dobrý dopad na mňa. Rád sa stránim takýchto ľudí, lebo vidím, že čosi tam nie je v poriadku, a s takými ľuďmi sa nedá dlhodobor dobre spolupracovať, pretože vás nebudú tešiť ani vaše ani kolektívne úspechy vo svojej práci.
Jemu vlastne ide len o jedno jediné, o spoločenskú prestíž, nič viac. Ukázať sa v dobrom svetle, ale to všetko len na povrchu. On dá, jeho to nezabije prispieť na niečo, to je pre neho možno najmenší problém. Len podstata je že bude razom na nejakom piedestále, z ktorého zvrchu sa bude dívať na ostatných, to je všeto, a poukazovať na neschopnosť ostatných.
Ale to všetko sa deje len pred cudzími očami. Na druhej strane dosť mi je takých ľudí ľúto, čo si neuvedomujú, že už vtedy vypadajú ako prvotriedni šialenci, a ešte im to ani nikto poriadne nepovedal. Vieme dobre, že aj v práci, keď sa deje niečo výnimočné, niečo mimoriadne, deje sa to za tých istých podmienok ako vždy.
Všade vládne zhon, veľký stres z nejakej prehnanej dokonalosti, napätie, veľké a nezdravé prežívanie istých momentov, kde si myslíme, že už horšie to nemôže byť. Najmä ak niečo prezentujeme prvý raz. Keď tieto šialené prípravy na istý deň D pominú, a nadriadení už vlastne dokonale využili a vyžmýkali aj to posledné zo svojich podriadených, tak práve vtedy nastávajú falošné prejavy ľudskosti a priateľstva svojim podriadeným a prejavovanie falošnej vďaky za odvedenú prácu. Iste, je pekné, že si dali námahu sa poďakovať, ale nie vždy to stačí.
Tá námaha sa musí premiestnuť aj do budúcnosti, pretože človek musí pozerať aj perspektíve do budúcnosti, čo mi taká spolupráca môže priniesť. Či toho človeka vnímam čisto len ako marketingový nástroj na uspokojovanie nejakých finančných operáciách, alebo ho vnímam ako rovnocenného človeka, ktorý si rovnako ako ten vedúci zaslúži uznanie svojej odvedenej práci, a nie nejaký ekonomický nástroj.
Žiaľ táto trhová ekonomika je nastavená len na ziskovosť, a málokoho zaujíma ľudský aspekt a cena, či skôr hodnota práce. Ak si myslíte, že nejaké príležitostné benefity, ktoré dotyčný od kohosi obdrží budú veľkoryso zadarmo sa mýlite. Nič nie je zadarmo.
Záverom by som to zhodnotil asi takto. Dobre musíme prekuknúť ľudí okolo seba, aby sme si dopredu nerobili falošné nádeje.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár