Žiaľ, v mnohých zamestnaniach a to musím nutne podotknúť, sa na zamestnanca pozerá ako na osobu, ktorá sa tam len trpí a ten nadriadený je vnímaný ako ten dobročinný človek, ktorý mu poskytuje prácu a všemožne sa o neho stará. Viackrát som to videl,
Takýto patetický obraz je často vyvolaný na nejakom firemnom večierku, ak vôbec niekto ho vo svojom pracovnom živote zažije, ja som ho osobne nezažil ešte nikdy. Našťastie.
Sú ľudia, ktorí v kolektívnej práci si radi prisvojujú úspechy druhých, a pritom zabúdajú, že ruku k spoločnému dielu priložili len v minimálnej alebo len v obmedzenej miere. Ten človek tomu naozaj verí že bez neho to nie je ono. Zas na druhej strane, poviem to ironicky, taký je biznis, to je odvrátená strana obchodovania. Deje sa to najmä v okamihu, keď je všetko zdarne ukončené, keď je všetko dobre vybavené, keď nastal čas len akejsi rekapitulácie.
Nikomu nechcem ukracovať nejaký osobný úspech, pretože je pravda, že aj malá pomoc, malá podpora na nejaký projekt, vloženie úsilia do nejakej spoločnej práce sa predsa ráta, to neberiem nikomu. Je normálne, žiaľ, že niekto proste musí z toho významne profitovať. Avšak predsa sa len zviezli popri úspechu jedného aj oni.
Stáva sa to dosť často. Aj mne sa to stalo ako na jednej tak aj na opačnej strane. Na druhej strane, keď som sa nad tým tak zamyslel, ani jeden to v podstate nemyslel zle. Kladné odozvy sú aj na jednej aj na druhej strane, a vidíme, že je aj vlk sýty, aj ovca celá. Vidíme často, že pri nejakej spoločnej úlohe často vyjdú na povrch ľudské vlastnosti.
Podstatné ale je, či si človek je vedomý, že mu bola ponúknutá často nezištne nejaká individuálna odborná pomoc, bez ktorej by dajakú prácu sotva vyriešil. Vážia si to dotyční ľudia? Vnímajú tú pomoc ako niečo, čo im pomohlo napredovať vpred, alebo sa len zviezli na úspechu jednotlivca v celom kolektíve?
Keď napríklad sme v škole pracovali na nejakom labáku, nejakej teda spoločnej práci, pre vás to nie je predsa celkom neznáma vec, často sa jednalo o kolektívnu prácu, ktorá sa samozrejme posudzovala individuálne, lebo ohodnotený musí byť každý žiak jednou známkou, ale tá práca bola v skupinkách a čiastočné tímová. Jedná sa o to, že každý prispel čímsi jemu špecifickým, čo vedel.
Na záver by som napísal azda toľkoto. Ak tomu, komu bola pomoc ponúknutá si uvedomil, že bez pomoci by to nezvládol a on sa nejako odplatí, je to len na chválu. Takto človek môže konkrétne rásť v preukazovaní dobra a vzájomnom medziľudskom dialógu. Je veľmi potrebné nájsť si cestu a v prvom rade vedieť v nejakej činnosti spoločnej komunikovať.
Tu ale sa môže napríklad stať, že v takej skupine, ak sa na to bližšie pozriem niekto pracuje oveľa intenzívnejšie a niekto vôbec. Často ten šikovnejší, ten lepší článok toho tímu síce dobrosrdečne a ochotne dovolí zdieľať jeho myšlienky, ale na druhej strane môže vyžadovať dvojnásobné plnenie nejakých povinností voči nemu, dá sa povedať ako niečo za niečo.
Záverom by som to napísal ešte asi takto. Ak sa to môže časom opakovať, môže nastať situácia, kedy pod tlakom bude nútiť svojich najbližších kolegov alebo spolužiakov preukazovať mu nejakú službu. Taký človek sa vážne vystavuje nebezpečenstvu, že sa z neho stane podlý egoista, ktorý na začiatku skrýval podmienky hry a následne to môže mať za následok nejaké šikanovanie na pracovisku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár