A tak presúvajú svoje osobné povinnosti, ktoré im prislúchali na kohosi iného, ktorý v podstate nedokáže vzdorovať, lebo nemá na to postavenie ani moc. Nemá dostatočný vplyv na kohosi, aby vedel ovplyvňovať to, čo sa ešte v nejakej menšej miere dá ovplyvňovať. Vedia, že tí, ktorým bola zverená nejaká úloha z toho proste nemôžu vycúvať.
Netreba zabúdať, že to všetko na druhej strane slúži na duchovnú ozdobu človeka, len účinky nemusíme vidieť okamžite. To dobro ako keby sa zdvojnásobilo. Pretože okrem nejakej formálnej požiadavky ste pri plnení jej boli možno pod tlakom svojho ako keby protivníka, alebo nazvem to človeka, ktorý z nejakého dôvodu bol ku vám nemilý, neprechovával ku vám sympatie a bol odmeraný, proste sedel na vás, možno práve vtedy ste si dali záležať v maximálnej miere.
Deje sa to v školách, deje sa to na pracovisku. Možno to bolo zo strachu pred možným nejakým zas obvinením, často v nespravodlivej forme, alebo zase pred nejakým individuálnym znemožnením pri najbližšej možnej chvíli, kde správne možno vytušiť, že tá kontrola bude mať prísnejší meter ako za normálnych okolností. Nevadí. Každá skúsenosť je skúsenosť a dá sa od toho veľa naučiť a zobrať si čosi do budúcnosti. Možno ste spozorovali, hovorím z vlastnej skúsenosti, že ak vás dotyčný raz za niečo pochválil, alebo vyzdvihol nejakú vlastnosť na vás, malo to celkom iný účinok, ako keby to povedal nejaký vedúci, ktorý má neutrálne stanovisko.
Sčasti je to prirodzené, lebo za vykonanú prácu odmena v nejakej podobe je normálna. Žiaľ musím tu opodstatnene skonštatovať, že nie vždy to musí byť povinnosť. Človek, ktorý akýmkoľvek spôsobom nedostane to, čo mu právom patrí, sa cíti miestami ponížený, s nekonečnými nezodpovedanými otázkami končiacimi nechuťou do ďalšej práce.
Niektorým ľuďom nerobí problém darovať veľké sumy. Čim viacej človek chce v tomto postoji byť akýsi nezávislý, tým viac, neuvedomujúc si, dostáva sa do povedomia mnohých a nutne tvorí s nimi akési vnútorné puto. Je to na základe pocitu akéhosi skorého revanšovania.
U mnohých takých organizáciách sa mi nepáčia hneď niekoľko vecí. Zháňanie financii na nejaké projekty, ktoré majú za cieľ dotovať núdznych. Ten pojem je tak široký, že neviem celkom presne definovať, pre koho to slúži viac. Či pre toho obdarovaného, alebo pre toho darcu. Ide niekomu o nejaké sebaprezentovanie? Neskrýva sa tam miera seba byť v popredí, veď druhým to celkom dobre robí. Tu vidíme, ak sa niekto do toho snaží už pustiť, a nejako sa do tej akcie snaží zaangažovať, chce to docieliť do zdarného konca za každú cenu. Viackrát som čítal v článkoch, ako títo ľudia vyzývajú dobrých ľudí podporiť charitatívne diela. Je to všetko krásne, ale oslovujú nesprávnych a veľmi nevhodných ľudí.
Bežným ľuďom nie je pekné a správne brnkať na city. Môžu mať totiž výčitky svedomia ak nejako nedokážu pomôcť.
Na záver by som chcel povedať toľkoto. Chcem tým toľko povedať, že som si dobre vedomý, že každý sa môže ocitnúť v nejakej núdzi, kedy potrebuje pomoc od druhého, lebo sám si nevie rady. Ale človek v živote sa má v prvom rade od mala vedieť správať tak, aby vedel rozlišovať čo je správne, čo je drahé, čo si môžem dovoliť, a čo nie.
Vnímam to tak, že práve preto máme množstvo nedokončených projektov a nesplnených snov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár