Nezáleží mu, kto mu poradí, čo dotyčný človek je skutočne odborník v danej situácii a dokáže mu reálne pomôcť, alebo je to posledný analfabet, ktorý nevie vôbec o čo ho vlastne prosíte. Taký človek viac menej chce len pudovo vykryť, vykompenzovať nejaké straty a je mu jedno akým spôsobom, ale za každú cenu.
Tu sme často na koreni problému. Ja by som sa hanbil, pokiaľ by som sa skutočne neocitol v nejakej vyslovene stiesnenej situácii, kde som možno ovplyvnený časovou obmedzenosťou žiadať kohosi o niečo, na čo vlastne nemám, čo mi príde trápne. Má to vôbec nejaký zmysel? Málokto sa dokáže akosi ponížiť a poprosiť o čosi, o nejakú pomoc.
Nie je samozrejme dobrý príklad taký, že na všetko si musím vystačiť sám. Nikoho o nič nežiadať. Tu som uviedol dva typy extrému, pričom ani jeden z nich nie je neriešiteľný. Na jednej strane ste maximálne dobrosrdečný, na druhej strane sa hanbíte o čosi poprosiť, lebo to vnímate ako duchovnú tragédiu, keď sa musíte ponížiť pred kýmsi, o ktorom ste možno dovtedy nejako pohŕdali.
Tá individualita a akási nezávislosť z toho plynúca nesie vždy akési skryté pasce. Mnoho ľudí hrá na city a je dosť pokryteckí a farizejskí. Pýtate na nesprávnom mieste. Vysvetľujem si to azda aj tým, že nie vždy viem, čo kto zažil niečo vo svojom živote a možno ešte nie je celkom s tým vysporiadaný a potrebuje si čosi ešte ujasniť, a práve preto je z neho takýto rebel. Všetko to dochádza pomaly.
Niekto napríklad si potrebuje trebárs v dospelosti čosi vykompenzovať z detstva, napríklad ak aj videl niečo negatívne, čo ho ovplyvnilo, a premietlo sa to do jeho dospelosti. Práve vtedy akokeby pocítil ten silný moment pomôcť komusi, kde vlastne nepozná príčinu svojej motivácie na tento čin.
Nechcem teraz poukazovať na to, kde v podstate končia nejaké finančné prostriedky, nejaké tie výťažky z dobročinných akcii, ja rozumiem tomu, že všetci sme len ľudia, a pomáhať si máme. Je to v prvom rade kresťanská čnosť, ktorá ma nabáda aj cez Písmo Sväté.
Spomeňme si, ako Ježiš chváli v Evanjeliu chudobnú vdovu zo Sarepty, ktorá dala nejaký halier, ale pre ňu to bolo všetko. Často som uvažoval práve o tomto evanjeliu, a to len preto, lebo zdieľam silné ľudské cítenie, a veľa vecí si chcem vysvetliť hneď a spravodlivo. Som si istý, že pomáhať medzi sebou si treba, ale najprv si musíme, podobne ako v tomto biblickom príbehu ujasniť niektoré nejasnosti, ktoré by nás mohli akože pomýliť.
Len nemám rád v tom jedno. Keď niekto niekomu začne brnkať na city. Mám rád filozofické otázky, otázky nad zmyslom života, lebo ma to proste posúva ďaleko vpred a takto viem lepšie znášať aj ťažkosti života, ktoré mi život momentálne posúva predo mňa. Mám rád vecné pomenovanie čohosi, čo ľudí trápi.
Teraz chcem pripomenúť dôležitú vec, asi napísať zmysel môjho článku. Myslím že aj pri čítaní posvätných textov sa má klásť dôraz vyzretosť ľudskej osoby. Problém častokrát nespočíva v odmietnutí čohosi, ale v neschopnosti a nezrelosti osoby, ktorá nedokáže rozpoznať dobré ovocie prospešné pre neho, od skazených prehnilých pôžitkov zabalených v nejakej pozlátke.
Mám pocit, že niekedy čím viacej sa snažím, tým menej sa mi darí, tým viac akokeby som mal na sebe naložené, a ja neviem prísť na koreň veci, a tak len čakám, kedy ma to všetko prejde.
V pomoci nehľadám nijaký úžitok, skôr niečo také preferujem, že si vypýtam od niekoho radu, a kto podnetne mi odpovie, snažím sa to hlboko prežiť a čerpať z toho pre budúce okamihy, ktoré ma postrehnú, po prežití ktorých si ich postupne pekne rozanalyzujem, a nakoniec prídem na to, že toto všetko azda má byť.
Nechcem tu napísať nejakú svetobornú vetu, ale mnohí mi iste dáte za pravdu a sčasti máte tie skúsenosti, že pri spomienkach na nejaké významné predchádzajúce okamihy človek zistil, že sa buď kdesi posunul vpred, alebo stagnuje. A toto všetko sa deje len preto, lebo je dobrý, lebo sa často snažil v okolí pomáhať, avšak problém nastal vtedy, keď jeho pomoc, celá tá jeho práca bola veľmi zle pochopená už len preto, lebo ho mnohí začali akosi využívať a on bol pre nich len plnením ich vlastných snov, nič viac...
Na záver dnešného článku, asi v skratke toľkoto. Za mnohé veci som vďačný, čoho sa mi dostane, ale zároveň smutný z niektorých, ktorí vidia len svoj kariérny a osobnostný prospech. Osloboďme sa od toho.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
presne tak. Práve preto som spomenul evanjeliovy príbeh, pretože my ľudia často hodnotíme subjektívne nie objektívne. dalej to, že v mnohom sa nesnažíme mať vzor, sme prudko individualisticky založený, a myslíme si že každý taký musí byť. je to omyl.... a dalšia vec. možno poznáš tu oklieštenú frázu, možno sa k nej časom vrátim.... treba hľadať to, čo nás spája, nie to čo nás rozdeluje.... to je veľký omyl.... ked budem hľadať to čo nás spája, budeme povrhcný a plyttký, ked budeme hľadať to, čo nás rozdeluje, budeme slobodní.... len vtedy budeme slobodní, ked zistíme, v čom sme rozdielni. lebo mnohých spája len peniaze, plytká sláva, pochlebovanie, ... smutno mi je z toho... nik sa neteší z maličkostí, ale hádam bude dobre
Napíš svoj komentár
Mne je ale častokrát ľúto, ked vidím krátkozrakých ľudí. Ktorý ked vidia niekoho na dne, ako napr. tých, čo predávajú Notabene a podobne, nie, že schválne zrakom aj smerom svojej chôdze vybočia od takého miesta, ale dokonca sa veľmi často stretávam s takou reakciou, že ked im niekto pomôže pár centami, tak tomu človeku vynadajú a skritizujú ho... čo je ešte úbohejšie ako nepomôcť. Nie každý, čo je v núdzi si za to môže, a keby aj, každý má dostať šancu a pomocnú ruku. Mňa osobne toto strašne ubíja... Tá nenávisť ľudí voči sebe