Nejedná sa o ten klasický príklad, že pre seniorov sú potrebné tlačítkové telefóny s mega veľkým displejom, aby vedeli vytočiť syna alebo dcéru, a to im v podstate stačí, alebo mladí potrebujú nejaké dobré a kvalitné smartfóny, ktoré poskytujú toľko funkcii, ktoré v podstate ani nepotrebujem využiť. Ale jedná sa o to, či mi to konkrétne bude na osoh, alebo na oštaru.
Ako som spomínal v predchádzajúcom článku s touto tematikou, je potrebné vedieť, či človek je ochotný vystúpiť z toho svojho pomysleného komfortu, či je ochotný nastaviť sám sebe spravodlivé zrkadlo v tom zmysle, aby sme dokázali jasne pomenovať svoje schopnosti, nedostatky, v čom sa chceme ešte zlepšiť, zdokonaliť.
Pomyslíme si, že to sú v podstate klasické poučky nejakého školenia. Áno, človek je v podstate tlačený do rozličných projektov, ktoré v podstate ani nepotrebuje. Absolvoval som napríklad mnoho školení, myslím že bolo ich asi šesť, v krátkom čase po sebe. Bol som rád, že som získal nejaké cenné osvedčenie, a z množstva tých papierových hodnotení o absolvovaní nejakých školení som v podstate mnohonásobne zúročil len v jednom jedinom prípade. Ale zas hovorí sa, že človek k šťastiu v podstate nepotrebuje veľa, a keď dokážeš, ako spomínam zúročiť to, čo si sa naučil, teraz hovorím ako všetkým, to, čo som získal možno na jednom, ale vieš ho využiť na vyslovene tisíc percent, vyťažiť z minima maximum, ako sa hovorí, klobúk dole.
A často sa stáva, že človek je nevyužitý. naučil som sa spústu vedomostí, ale je mi to nanič. Poznáme ten klasický scenár, človek vyhodí do vzduchu akademickú čiapku, či ako sa jej hovorí, a spadne mu šiltovka z mc donaldu, kde bude osem alebo desať hodín denne možno umývať riady, alebo pripravovať nejaké hamburgre pre ľudí, ktorí sú samozrejme stále hladní. Je to vôbec k niečomu? Je to obraz mnohých ľudí, a takémuto obrazu, hoci nie v spomínanom fastfoode, s tým nemám skúsenosti, som sa ocitol aj ja.
Nie raz som si položil otázku, že síce zarobím celkom slušne, nikdy som sa extrémne nesťažoval, naozaj snažím sa hľadať pozitíva, pretože keby som mal hľadať len tie negatíva, čo všetko ma napríklad obmedzuje, kde nie som slobodný, kde sa teda nemôžem realizovať predovšetkým tam, kde sa chcem teda realizovať, človeku by naozaj preplo. Naozaj by som začal rozmýšľať iným smerom, ako ten, ktorému sa pominula všetka nádej na to dobro.
Že človek ostane naveky akýsi zatvorený v nejakej tej svojej komfrotnej zóne, z ktorej teda je veľmi ťažké vyjsť.
Poskytuje mu to pocit akéhosi bezpečia a pohodlia, ktoré sa tak či tak bojí opustiť, pretože čo keď sa niekde popáli, a popáli na tom mieste, kde ho to bude naozaj bolieť. Kde naozaj zacíti slabinu svojho vedomia, slabinu toho, že toto je proste to miesto, kde som slabý, kde viem, že nebyť možno nejakej zhode okolností, istotne padnem, proste neobstojím, a teraz stojím proste pred dilemou, že konkrétne budem robiť. Nehovorím, že každý takto musí rozmýšľať, ale mnoho ľudí takto rozmýšľajú. Niekto povie, že však je to normálne, x ľudí rieši mnoho dilem, nie si sám. Ok, akože v pohode, ale čo teda ďalej.
Na záver teda ešte krátka reflexia, a síce. Naučili sme sa spústu vecí, ktoré naozaj nevieme využiť, a je nám to viacmenej na oštaru. Čo teda s tým. Ako sa k tomu postaviť, kedy viem, že niektoré veci ma vyslovene obmedzujú, a ja neviem dať odpoveď, že prečo je tomu tak.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár