Keď som bol deviatak, doplnil by som tento citát, výrok ešte o jeden výrok, ktorý som čítal v učebnici literatúry, ktorú som mal veľmi rád aj na strednej škole, a neskôr v podobe písania blogov sa to pre mňa stalo a je vášňou už vyše 13 rokov, že... Myslím že to napísal nemenej známy slovenský spisovateľ ako prvú vetu vo svojej krátkej poetickej zbierke, ktorá teda začína takto... "V živote sú nuly treba, najmä tie dve vedľa seba..."
Čo konkrétne mal na mysli, môžete ma vhodne doplniť, všetko prirodzene nemôžem vedieť.
Pýtam sa teda, či je dôležitejší rozum alebo cit. Viem dobre, a v čase dozadu som zistil, ako som písal v mojich viacerých článkoch, že pre mňa základ je racionálna úvaha a rozumová zložka osobnosti, ktorú uprednostňujem pred citovou, a to hneď z niekoľko hľadísk.
Za jednak človek nemusí dôjsť k mylnému presvedčeniu, že na základe ťarchy dôkazov je akékoľvek citové vzplanutie nič iné len čistý sentiment, ktorý dokáže človeka zraziť k zemi alebo inak zrujnovať.
Niečo sa mi marí, že som v meste dnes stretol bývalú. Nič to vo mne nerobilo. Človek musí samého seba vedieť jasne definovať, na čom som, čo od seba samého vyžadujem, aké mám nároky. Vieme dobre, že pokiaľ človek sa necíti citovo a duševne vyrovnane, nijaká práca na svete ti neuľahčí život a nepomôže ti, môžeš sa v podstate v niečom len zamotávať.
Veľakrát sa nám stáva, že porovnávať rozum a cit je dosť nebezpečné, pretože nie sme si celkom istý, čo má prednosť. Sú to dva elementy, ktoré v podstate vôbec nejdú dohromady ani náhodou.
Nemenej významným faktorom sa stáva skutočnosť, že človek pred dosiahnutím akéhosi stanoveného maxima naozaj chce obetovať všetko, čo má, chce proste ukázať, že na to má, možno aj preto, lebo už nie je najmladší, a uvedomuje si, že človek starne, a tým pádom sa môžu meniť aj priority. To čo som považoval za najhlavnejšie, dnes sa pozerám na niečo čo je druhoradé.
Kedysi človek v niečom nepoznanom chcel zahviezdiť, chcel byť v popredí, avšak veľmi rýchlo možno zbadal, že konkurencia je dosť silná na to, aby ho prevalcovala, a on by sa v niečom zahanbil, pretože žiada niečo, na čo nemá. Azda najhoršia situácia, pretože vieme dobre že v každej súťaži jestvuje víťaz, a jestvuje porazený, a nie je nič horšie, ako umiestniť sa na druhom mieste, alebo poslednom. Rozdiel medzi nimi, aj keď to nevyzerá tak, paradoxne nie je, pretože druhé miesto obsadí ten, kto v rozhodujúcom procese prehrá.
Druhé mieste teda nie je za odmenu, ale vyslovene za trest, aj keď nemusíme to brať tak vážne, tam rolu hrajú aj zmiešané pocity, kde sa nedokážeme z toho celkového úspechu radovať. Nemusí to nutne byť v pozícii športu. Aj v živote sa proste stáva, že človek napríklad očakáva isté ocenenia, možno stačia len tie morálne, a predsa sa mu ich neujde, a tak sa veľmi snažil. A možno nie vždy si teda tento niekedy miestami zahanbujúci pocit dokáže vysvetliť, má to racionálne opodstatnenie predovšetkým v tom zmysle, že cvičíme sa v tom, že niekedy je lepšie byť v popredí, ako v úzadí, presne v duchu porekadla, že z malej výšky pád menej bolí, a z veľkej výšky pád je tvrdší.
A posledné miesto znamená, že človek v podstate odpísaný aj v nasledujúcom čase, pretože s ním sa nepočíta ako s potencionálnym víťazom, čo môže byť pre motiváciu toho človeka vyslovene zdrvujúcim faktorom, ktorý môže pôsobiť na neho dosť deštrukčným spôsobom.
Záverom pridám ešte tieto myšlienky.
A ten pád z väčšej výšky čo bolí viac sa predsa dá racionálne odôvodniť tým, a to poviem asi záverom už tohoto článku, že pri napredovaní v pracovných úspechoch, alebo úspechoch rozličného charakteru človek si pomaly o sebe začne myslieť viac než je, nedrží sa reality, tým,že objavuje nové životné horizonty a prijíma nové životné výzvy, s ktorými je nutné sa napríklad popasovať, aby si to miesto človek aj vydrel, zaslúžil nejako, spočíva v tom, že nové možnosti, tá nová realita, ktorá ho obklopuje človeka dosť často láka k nejakým prejavom, ktoré mu nie sú vlastné, už nie je tým čím je, môže celkom stratiť seba, svoju identitu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár