Viem, že to nie je celkom jednoduché zamýšľať sa nad tým, či jestvuje akási súhra v prikladoch, čiže kritika bez poznania, alebo kritika s tým, že niečo poznám a spoznám Úplne typický argumentačný príklad je predsa ten, čo poznáme z bežného života, že kritizovať niečo alebo k niečomu vyjadrovať sa môžeme predsa len v tom prípade, kedy sme s danou problematikou prakticky dokonale oboznámení, pravdaže, kôli tomu, aby sme vedeli objektívne reagovať, a nie subjektívne, nakoľko vieme, že subjektívny pohľad ako taký sa nie vždy vypláca a človeka to môže od niekoho napríklad odcudziť.
V úplnej krátkosti povedané to zhrniem v úvodnom odseku tohoto blogu asi takým spôsobom, že miesto toho, aby sa človek s niečím alebo niekým zblížil nielen na základe rovnosti názorov, čo je isto potrebné, ale to, aby človek dosiahol akúsi mentálnu súhru, čiže "naladiť sa na rovnakú vlnu" ktorá samozrejme kritiku, ako takú, alebo iný uhol pohľadu, korešpondujúci s danou realitou predsa len nejako súvisí.
Chcem vyzdvihnúť teda niekoľko skutočností v tomto článku. A je to podstatné preto, aby nevznikalo zbytočné, akési trieštenie vzťahov, aby zbytočne nenastal akýsi duchovným mravný, morálny, osobný, ľudský, emocionálny rozklad toho dobrého, ktoré v človeku je, len preto, lebo človek bez akéhokoľvek poznania chce niečo kritizovať.
Tento blog v podstate vznikol úplnou náhodou, kedy som sa v nejakej konverzácii, kde presne to bolo si už nespomeniem zamyslel nad tou skutočnosťou, že či môžeme niečo kriticky opomenúť bez toho, aby sme niečo dôkladne, alebo aspoň povrchne /v užšom zmysle čiastočne nepreskúmali, o čo konkrétne sa jedná.
Človek ako taký je prirodzene možno nespokojný tvor. Dokazuje nám to už napríklad kresťansko duchovná literatúra, a spomeniem napríklad takého svätého Augustína, ktorý spomenul, že nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v tebe Bože.
Táto Augustínová myšlienka ma napadla v duchovnom ponímaní práve aj preto, že človek v živote neustále podrobuje akémusi výskumu to, čo robí, stále ako keby sa musel pýtať, či to, čo robí robí správne. Môže to napríklad hraničiť s uvažovaním napríklad o tom, že či človek, napriek tomu, že je mentálne zdravý, a cíti sa dobre, vyspelo, vie proste prevziať za seba a svoje konanie, proste všetko to, čo robí, a vyvodiť zodpovednosť, predsa len potrebuje nad sebou čosi, čo ho mentálne brzdí a robí ho v určitých veciach v medziach rozhodovacieho procesu napríklad nespokojným, nepokojným, stále akosi v rozrušení, stále podrobovať svoje konanie na akomsi romantickom rozpoložení, či dobre bojujem s dobrom a zlom, či to, čo robím, robím správne, pretože tieto myšlienky musia človeka predsa poriadne vyčerpávať, čo isto nerobí dobre napríklad jeho psychickému rozpoloženiu.
Dobre poznáme, že niektoré počítačové operačné systémy pri zadávaní konkrétnych úloh sa nás ako keby neustále pýtali, či "naozaj" chceme vykonať nejakú počítačovú akciu, čo samozrejme môže v nás vyvolať krátkodobé emócie, že ten počítač je pomalý, je zastaraný, načo sa ma pýta také hlúposti a podobne.
A keď sa spätne vrátim k pôvodine toho, čo som chcel napísať, či je možná kritika bez poznania je približne v tom, že podstata kritiky je zbližovanie sa človeka jeden k druhému, a nie naopak, naše vzdiaľovanie sa. Vzdialenie sa od reality, odpútanie sa od toho, čo nás reálne obklopuje a možno musíme vyriešiť niekoľko nezrovnalostí, to znamená, keď sa teda vrátim k pôvodine myšlienky, či teda je možná kritika bez akéhokoľvek, alebo čiastočného poznania.
Vieme dobre, ako človeka dokáže vytočiť, od školských čias, že keď človek kôli chorobe týždeň zamešká učivo, koľko námahy je s tým spojené jeho dobehnutie, pretože človek musí aspoň čiastočne byť v tej učebnej realite.
Ja sa pamätám, nikdy som si od nijakého spolužiaka na strednej, základnú školu nemá zmysel spomínať, obdobie strednej je pravé obdobie dospievania a dozrievania, nikdy som si nepožičal na doma nejaké zošity, ale snažil som sa to robiť tým spôsobom, že rýchlo som si vypožičal pred hodinou zošiť, aby som si to bleskovo odpísal, aby som mal minimálne zachytenú podstatu učiva, a hneď som zošit dotyčnému, alebo dotyčnej vrátil.
Proste nechcel som seba, ale objektívne ani nikoho iného zaťažovať niečím, v ktorom by som ho ja výrazne obmedzil. Vždy som sa to pokúšal, skoro na sto percent vyriešiť priamo na mieste, pretože sa tým šetrí čas, nervy, človek zbytočne nedajbože aspoň nestratí niektoré dôležité písomnosti, strata ktorých by mala naozaj fatálne dôsledky.
Záverom môjho článku by som spomenul to biblické "nesúďte, aby ste neboli súdení..." Mt. 7,1. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár