Nechcem písať o súčasnej situácii, ja to radšej sa posnažím vyjadriť duchovne. To, čo som napísal v prvej vete tohoto článku teda môžeme vnímať ako niečo, čo je neúspech, čo možno človeka viac zamrzí, a obyčajne to v jeho živote zarezonuje, niečo sa proste zmení na niečo, čo sa nedá vrátiť nazad, dôsledkom čoho človek začne úplne inak, v inom svetle vnímať mnohé skutočnosti, na ktoré jednak nebol navyknutý, ktoré ho možno doposiaľ netrápili, ale práve v danom čase sa stali akousi ústrednou tematikou.
Neúspech celkom isto môže byť ako motivácia k dosiahnutiu osobných cieľov, napríklad tým spôsobom, že teda ten neúspech nám jasne môže naznačiť, že tadiaľ cesta nevedie. Niektorí sú veľmi sebavedomí, disciplinovaní, a dobre vedia, že jedine poctivou prácou, odriekaním dosiahnem azda nemožné. Veď predsa nič nie je nemožné. Aspoň tak sa to hovorí. je to ale naozaj tak?
Ja som osobne nie raz zažil, že keď sa mi niečo nepodarilo, ako keby ma to zrazilo, píšem teraz naozaj niečo osobné, zo seba. Ako keby som v danom momente mal pocit, že nemal som sa do toho pustiť. Viackrát som mal akési príšerné pocity, ktoré som nevedel ani poriadne vyjadriť, a dá sa povedať, že s nikým som sa o tom nerozprával, možno až na jedného môjho kamaráta, ktorý mi pomohol vo viacerých veciach. Pomohol mi predovšetkým v tom, aby som sa niekam posunul, aby som videl proste v niečom nádej, aby som na sebe pracoval, aby som niečo dobré dosiahol, čo viem, že to má zmysel, že pre to sa naozaj oplatí viesť akýsi boj, zápas, so sebou samým, alebo nepriateľskými okolnostiami, s ktorými ako píšem, zvádza niekedy nerovný súboj.
Viem dobre, že viackrát som nevedel definovať nie že rozdiel medzi úspechom a neúspechom, ale to, prečo sa ten úspech, alebo neúspech dostavil. Niekedy je človek proste tak zdecimovaný, že keď sa mu niečo zadarí, a neverí tomu, je v takých rozpakoch, že si praje, aby sa v tom príjemnom vôbec neocitol, pretože nebol na to mentálne pripravený, nebol pripravený prijať ten úspech, prijať to, že aj on je hodnotný, hoci do onoho času ešte len pracoval na sebe, a nevedel si to predstaviť. Je preto potrebné naučiť sa aj víťaziť.
Všade predsa počujeme a poznáme napríklad to, že je potrebné sa naučiť prehrať, čo celkom isto schvaľujem, pretože niekedy človek pre prehre nie je slabší, ale práve naopak.
Má tendenciu ešte viac zosilnieť práve tam, kde bol slabší, má tendenciu zdokonaliť sa práve tam, kde videl na sebe akési nedostatky, ale nebol schopný možno na základe svojho ega, možno egoizmu, vnútorného pesimizmu, vnútornej osobnej seba nedôvery, ak to teda takto mám nazvať, nebol schopný to jednak v sebe samom rozpoznať, a jednak nebol schopný to definovať. pretože priznať si niečo takéto je predsa len odvaha. Odvaha zmeniť to, čo možno zmeniť ešte nechcem, ale dlhodobo predsa len som sa na to pripravoval, ale ako sa hovorí, ten pomyslený deň D, predsa len ešte nenastal, a hoci by som si to prial, predsa to v mysli odsúvam ešte na neskorší čas, ale kedy, neviem.
Napadla mi pieseň od skupiny Desmodu. Citujem tie známe slová, text piesne. Viem že pár dní zvládnem, nezostanem na dne, možno pár krát spadnem. To je proste niečo, nad čím som po uplynulé dni trochu rozmýšľal, a akú hlbokú pravdu tento text piesne vyjadruje a koľkí sa v danom texte môžeme nájsť.
Záverom prajem všetkým, aby predovšetkým pri plnení svojich snov, plánov a podobne predovšetkým našli seba samého, a povedali si sami pred sebou, na čo všetko mám a čo je dôležíté a možno ešte dôležitejšie povedať, na čo všetko nemám. Lebo na to posledne menované sa akosi zabúda, azda preto, lebo je to menej príjemné, alebo nepríjemné. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár