Jestvuje mnoho príčin, otázok, vnútorných zamyslení, ktoré navodzujú atmosféru v spoločnosti, aby sme sa hlbšie zamysleli nad tým, kam vlastne smerujeme, čo konkrétne je naša cesta, čomu veríme, ktoré hodnoty prezentujeme, čo by sme vedeli zlepšiť, alebo práve naopak čo by sme zmeniť nechceli. Vieme veľmi dobre častokrát, čo je nefunkčné, čo by sa dalo sfunkčniť, len nevieme akým spôsobom. Vieme veľmi dobre, alebo možno v oklieštenej forme, v čom konkrétne by sme sa mohli zlepšiť, ale nevieme napríklad si dať odpoveď na otázku, čo by sme na sebe nechceli zmeniť.
Teda máme tu istú kontraprodukciu názorov, kde pri poznaní seba samého, čo je veľmi dôležité pre náš psychický emocionálny rast je nevyhnutné poznať seba samého tak, že vieme čo chceme zmeniť, ale problém nastáva, či poznáme situáciu, čo by sme zmeniť nechceli.
Pri tejto myšlienke ma napadá predsa len jedno jediné. Dvíhať človeka a jeho dôstojnosť, ktorú samozrejme každý človek v sebe má bez ohľadu na to, čím, kým je, čo konkrétne v živote vykonáva, akú funkciu plní, vnímať proste ľudskú osobu takú aká je od narodenia po prirodzenú smrť.
Je prirodzené, že niečo, čo sa začína, sa raz aj musí skončiť. Nemám teraz na mysli nejaké zádušné myšlienky patriace kdesi do domov smútku alebo príhovory na pohrebné sv. omše alebo ostatné duchovné zamyslenia v nejakých periodikách, ale pri tom, aby sme poznali seba samého, musíme mať isté hranice.
Vieme dobre, že príslovie hovorí že v najlepšom treba prestať. Pred asi troma rokmi som prvýkrát šiel do reštaurácie, kde sa obeduje na spôsob jedz koľko vládzeš. v praxi to funguje tak, že si normálne zaplatíte to menu a potom zoberiete tanier, dáte si polievku, potom druhé, môžete to otočiť niekoľkokrát, priemerne, ak ste brutálne hladný, tak možno to tak tri štyri krát otočíte, a potom sýty, plne uspokojení odchádzate z reštaurácie preč. Presne ten pocit som zažil aj ja.
O jedlo a druh jedla nejde. Ide o to, že som rozmýšľal aj nad tým, aké skvelé je aspoň raz začas plne sa uspokojiť niečím, po tom prirodzene túžiš. Poviem príklad.
Páči sa ti nejaká vetrovka? no tak našpor si peniaze, a choď si ju kúpiť, a nos ju. Páčia sa ti nejaké hodinky? v primeranej cene? no tak našpor si peniaze (opäť zdôrazňujem) a choď si ich kúpiť. Keďže som fanúšik hokeja, spravil som si už slušnú zbierku hokejových dresov, v ktorých isto podľa finančných možností plánujem pokračovať, ale nemôžem povedať, že som tým úplne pohltený. Boli aj kúsky na predaj, ktoré sa mi kúpiť nepodarili. Napríklad ma predbehol iný kupujúci, čo sa mi stalo asi niečo vyše týždňa dozadu, tuším sobotu to bolo, kedy som chcel kúpiť od jedného pána, a povedal mi do e mailu (odpovedal mi), že tovar je už predaný. Normálna vec, bude inšie, pohoda, neriešim to. Odpoveď je jednoduchá.
Lebo už som spoznal pocit, niečo chcieť, a niečo mať. Mnohí ale len niečo chcú, ale nikdy to nedosiahnu. Nemusí sa nutne jednať o nejaký konkrétny materiálny dostatok, ale i to je veľmi potrebné. Pokiaľ by sme nemali napríklad hodinky, len ťažko by sme len podľa polohy slnka dokázali s presnosťou odhadnúť, koľko je hodín. Niekedy bolo mať mobil niečo nadštandartné, keď prišli smartfóny, bolo to niečo mega, luxus, dnes to je štandart.
Teda v nímam to tak, že niečo čo bolo ako píšem nadštandart, je dnes by som povedal základ. A práve pri tomto dochádza k situácii, že poznáme seba samého, a vieme odhadnúť to, čo konkrétne od seba samého môžeme očakávať. To nie je rozdvojenosť osobnosti, nie je to duálna povaha, že niekto myslí len na seba, to je ako píšem spoznávanie seba samého.
Záverom poviem tak, že samozrejme môžete si o tom utvoriť vlastný názor.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár