V dnešnom svete, mám pocit, je veľmi moderné, ako som to postrehol napríklad aj tu na tomto portáli sa hádať, robiť zbytočné ostré reakcie, na azda zdanlivo nepodstatné komentáre. Isto každý z nás má prirodzene akýsi svojský temperament, ktorý možno nie vždy dokáže krotiť.
S týmto problémom, ktorý hlboko zasahuje do morálky, by som spomenul napríklad takúto vec. Vystanoví mi teda jedna morálna otázka. Ak je naozaj čosi odpustiteľné, prečo potom človek nevie hneď na to zabudnúť.
Je to často preto, lebo mnohí ľudia sú vyslovene bezcitní, a na veľmi nízkej úrovni po všetkej stránke. Veľmi radi provokujú, a veľmi radi sa stávajú svojimi blbými rečami napríklad častými terčami, alebo pútačmi pozornosti. Oni v podstate skúšajú čo človek vydrží a zvládne, a potom zdiaľky pozorujú, ako sa s tým ten dotyčný vysporiada, a čo to s ním spraví. Možno jeho reakcie teoreticky privádzajú toho človeka k určitému stupňu nápravy, to sa nedá celkom isto nepoprieť, ale potom vznikne mi otázka prečo vlastne to robia.
Sami napríklad od druhých vyžadujú istú disciplínu, plnenie si svojich povinností, s tým ešte samozrejme nemám problém, pretože to človeka vedie k prvotnej zodpovednosti, napríklad v škole. Možno sme mali pocit, alebo máme pocit, že sa učíme možno aj nejaké nie že zbytočné informácie, ale napríklad prebytočné, alebo vyslovene nadbytočné, a niekedy sa neprimerane zachádza do istých detailov, ktoré nemusia navyše obsahovať objektívnu pravdu, a niekedy sa stáva, že sa schádza príliš často do nejakých vyslovene subjektívnych pocitov, kde treba poznať predovšetkým všeobecný názor, a z toho napríklad vyvodiť si svoj vlastný názor a úsudok, a to na základe vlastného uváženia a pozorovania.
A teda mal by to vedieť vyslovene už takpoviediac, pudovo, nie vtedy keď je v danom momente akosi prinútený pod tlakom okolia a podobne. Ale pritom oni sami sú príliš nedisciplinovaní.
Nedisciplinovanosť je ovocie akéhosi voľného prístupu, kde človeku je dané vyslovene na výber, či sa chce niečomu priučiť, alebo nie. Nechcem tu pripomínať napríklad také školské alebo pracovné prostredie, azda najčastejšie príklady z toho vzídu, avšak je ale pravda, že niekedy aj v tom najväčšom kľuďasovi, pokojnému človeku, v skutočnosti dokáže vzplanúť akýsi neúmerne veľký hnev, ktorý azda svojím prejavom a intenzitou dokáže prekvapiť v prvom rade samotného aktéra toho problému, a v druhom rade dotyčný aspoň ukáže, že sa nenechá stále provokovať a ovládať od kohosi, kto si nezaslúži aby o neho javil záujem.
Na záver ešte spomeniem čosi. Keď človek obyčajne vyrobí problém, možno si to neuvedomí, čo všetko spôsobil. Nie je jednoduché čosi odpustiť, napríklad ako mi to prikazuje aj duchovný život, pretože človek častokrát zranený nie vždy dokáže v prvom rade seba samého motivovať, že predsa má zmysel a význam pokračovať v niečom, čo mu je možno prospešné, ale je to pre neho mimoriadne nepríjemné, a musí sa všakovakými prostriedkami a metódami do toho prinútiť, aby sa premohol.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Človek musí byť veriaci, mať sviatosť birmovania a hlavne prosiť o dar Ducha Svätého, ako to hovorí Pán Ježiš v Lk 11,13: “Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“