Vieme dobré, že v živote každý jeden deň je niečo, kedy sa niečo začína, a kedy sa niečo končí. Noc strieda ráno, ráno potom strieda deň, deň strieda večer, večer potom noc. Ten predel, kedy človek vie, že je ešte ráno, ale poobede cez deň je relatívne malý, pretože slnko svieti stále, ale inou intenzitou. Tak ako aj predvečerom je už síce tma ako taká, ale ne je to úplná tma, tak, ako v noci.
Vidíme teda, že napríklad to vidím aj cez zimu, ak ste si to všimli, ak tomu venujete pozornosť, že ten slnečný svit proste je iný v zime, iný v lete. Slnko svieti v podstate rovnako, je prakticky nemožné, aby svietilo inak, ale predsa tá intenzita jasu, svetla, tepla, je radikálne odlišná v inom ročnom období.
Nechcem tu prirodzene rozoberať meteorológiu, ako náuku o počasí, ale trochu to súvisí s dnešnou mojou tematikou, ktorú chcem opätovne rozobrať.
Poznám aj ja na sebe, že ja na melancholické nálady nedám. Nemám rád prejavy, ktoré hraničia s čistým sentimentom, a človek je z nejakého dôvodu proste smutný, pretože človek prichádza o možnosť konať dobro. Ak sa aj niečo stane, človek niekedy prichádza akokeby o možnosť odpúšťať, aj keď potrebuje vo svojom živote istý motivačný stimul, ktorý ho pobáda práve k tomu, prečo by tak mal robiť. Dáva mu teda istú motiváciu, predovšetkým tam, aby ak je to možné, odpustil a vyrovnal sa v prvom rade so svojou, možno mimoriadne zložitou životnou skúškou, problémom a obdobím, ktorým si možno aktuálne prechádza, a nevie kedy konkrétne tomu bude koniec.
Prirovnal by som to napríklad k človeku, ktorý postupne prichádza o zrak, a potrebuje silné okuliare. Na to, aby sa vôbec dokázal orientovať v priestore, aby vedel proste žiť a existovať. Zrazu to, čo bolo pre neho automatické, pre neho automatické nie je. Pre toho, kto okuliare nenosí, ja nenosím, maximálne slnečné do auta, si to možno nevie predstaviť, ale je to to isté, ak to dám do súvisu, či je odpustiteľné nevedieť odpúšťať.
Práve preto človek musí mať na pamäti, že na to, aby sa naučil orientovať v danom duchovnom priestore, potrebujem aj ja niekomu odpustiť, hoci resty má ten človek voči mne nie ja jemu.
To je tajomstvo aj kresťanstva, kedy človek tým že odpustí, uzná proste to, že aj mne Boh môže odpustiť, musím začať od seba.
Pýcha človeka častokrát nedovoľuje niečo takéto, pretože sa na svet dívame materialisticky, a práve preto máme rodiny, ktoré sú rozhádané.
Niekedy človek môže deficit premeniť na akúsi čnosť. Čiže zápor vie premeniť na kladné hodnoty. Všetko je to o akomsi vnútornom nastavení a chcení.
Vieme dobre, častokrát aj z histórie, že najväčšie nepriateľstvá sa rodia z pôvodných najväčších priateľov. Čiže jestvuje tam istý paradox, ako som to nazval v niektorom mojom článku ešte z minulého roka, kedy som sa zamýšľal, možno sa k tomu ešte vrátim, že či jestvuje pravda v klamstve, alebo klamstvo v pravde, a či nejaké dobro nutne musí vo svojom celku poňať aj zlo, a to práve preto, aby sa dobré hodnoty ktoré prezentuje zatienili to zlé. Keďže to dobro oproti zlu je v podstate dobro to, že robí všetko opačne, čo robí zlo. V zle človek obyčajne sa nekontroluje, robí všetko akosi prvoplánovo.
Ak to mám preklenúť do duchovno kresťanskej roviny, nie jeden krát proste sa môže stať, že človek proste pácha hriechy, koná zlo, a pritom si myslí, že koná dobro. Mýli sa určite vo svojom presvedčení, avšak, ako hovorí jeden verš v žalme, v biblii, ktorý znie takto.... " Kto však vie o svojom poblúdení, očisť ma od hriechu, ktorý si neuvedomujem...." Žalm 19,13.
Záverom ešte teda čosi v krátkosti zhrniem to takto. Je to veľmi smutné, ale pripisujem to tomu, že človek proste pozná dôverne, až moc dôverne jeden druhého, a už nevie, čo v ňom by mal objavovať, pretože ho pozná. Ale nie je to úplné, pretože človek denne môže s niečím prekvapiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár