Je pojem konzervatívne naozaj prevažne myslené ako niečo zaostalé? III

Pridávam tretí článok na túto tematiku, nakoľko ma oslovil koment na ten blog, veľmi si to vážim, pridávam ako článok to, čo som napísal.

Je pojem konzervatívne naozaj prevažne myslené ako niečo zaostalé? Jedná sa o to, že odmietaním niečoho, čo jestvuje, prináša to prínos do spoločnosti, robí to človeku radosť, mnohí vnímajú ako niečo, čo je len chvíľkové, voči ktorému ľudia častokrát rebelujú z jednoduchého dôvodu. Majú v sebe nedostatok úcty voči sebe samým, nie sú celkom schopní prejaviť svoje pocity, emócie, lásku, tie dva prvé faktory ktoré som menoval sa dokážu prejaviť azda len v tom ostrejšom a negatívnejšom prípade, ale málokrát v tom pozitívnom, z čoho by si človek dokázal brať príklad, aby mu to bolo na osoh a podobne. 

A ako teda by som odpovedal? Moc slobodnej vôle máš predsa. Slobodná vôľa je definovaná ako nezávislosť na determinácii, teda na niečom, čo ťa určuje. A slobodný si vtedy, kedy ťa neurčuje nič. Samozrejme je teda dobre mienená tá otázka, či sa dá dosiahnuť stav plnej slobody. 

Pripúšťam však pochopiteľne, že jestuje možnosť, že teda pravdepodobne sa to nedá stopercentne, a v takom ponímaní, ako sa to myslí naozaj. 

A práve tu príde ako odpoveď biblia, ktorú často používam a duchovný život, že na to, aby som niečo pochopil, mi nestačí len sloboda ako prvok nezávislosti, ale potrebujem niečo, čo mňa bude doslova ovplyvňovať. 

Priznajme si teda, že nie každý je slobodný vo všetkom, hoci na prvý pohľad sa to môže zdať. Môže to znieť ako lávako, ale väčšinou je to len odbočka na zlú cestu, niečo v duchu toho článku, ktorý som kedysi pridal, a tých myšlienok, kedy som rozoberal otázku, či jestvuje cesta bez cieľa, alebo cieľ bez cesty, čo mi pripadá ako nekonečná záhada.

Teda nie každý má chuť niečo nové tvoriť. Niekto proste nemá rád zmenu z nejakého dôvodu, ktorý azda nevie presne definovať, ale keď tá zmena príde, niekedy zistí, že mu predsa len nie je na škodu, ale na osoh, a začne tú zmenu nasledovať, vezme si z toho príklad, a napokon je rád, že v niečom napreduje možno trochu odlišne, než si to na začiatku predstavoval.

Nie teda každý má rád samostatnú prácu. Nie v zmysle písomky v školských laviciach, kde sa požadujú isté vedomosti ktoré si si mal z nejakých kníh, zošitov, zápiskov a podobne naštudovať napríklad v predchádzajúci deň doma na domácu úlohu, a naučiť, pochopiť ten zmysel toho čo robíš. 

Ak ti teda odpoviem bod po bode. Človek ako taký si nevyberá aký je., ako píšeš, to isto nie, ale má moc niečo robiť so stavom, kedy cíti, že upadá. Rozumiem tomu, že nie každý, kto je pripútaný na invalidný vozík, nepôjde súťažiť na olympiádu v nejakom športe, ktorú sotva špičkovo zvládne telesne zdravý. 

Ale vidíš. To je práve tá slobodná voľa. Chcel si sa niečomu podriadiť, tak si v takom stave. Chcel si na sebe pracovať? Vyšlo to z teba? Je to teda niečo, čo je nezávislé na determináci? Je. Lebo determinácia ti vraví, že tvoje zdravotné obmedzenie je natoľko veľké a závažne, že je nemožné robiť pokroky, tvoja sloboda, to že proste niečo chceš bezhranične, a nik ti v tom nemôže zabrániť ti vraví, že predsa len to skúsiš, nepoddáš sa osudu. 

Ako to teda zhrniem na záver? Práve vďaka takým silným osobnostiam dnes máme paralympijské športové hry, rozličné podujatia, kde súťažia telesne postihnutí. Pred desaťročiami títo ľudia by boli beznádejne odsúdení na život kdesi v ústave pre chorých, či už telesne, alebo duševne, ale pozri koľkí povstali. ďakujem ti každopádne za koment.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu