Vieme dobre, že napríklad duchovný život mi zdôrazňuje, aby aj pri dosiahnutí niektorých úspechov, sme sa radšej držali v úzadi. Aby človek príliš proste si o sebe nezačal namýšľať niečo, čo možno ani pravda nie je, a všetko to je spájané možno s prvotným ošiaľom, kedy človek možno v návale pozitívnych, alebo negatívnych emócii možno prestane triezvo uvažovať, a všetko podriaďuje a posudzuje možno podľa aktuálnej emocionálnej situácie.
Aj v podobenstve napríklad o svadobne hostine v evanjeliu, mimochodom zajtra idem odohrať sobáš do kostola, mi predsa hovorí Pán, že je lepšie držať sa v úzadí, a sadnúť si na niektoré z posledných ak nie, na konkrétne posledné miesto. možno je to nelogické, ale skúsme rozmýšľať nad tým, že prečo je tomu tak, aj keď to nepadne niekomu dobre. Nemusí sa to teda nutne spájať so svadobnou hostinou, ktorej sme účastní výnimočné len pár krát v živote, môže to byť hocičo iné, čo je veľmi slávnostné, a možno sa na ten daný okamih a moment možno taktiež vopred dlhšie pripravujeme.
Nie teda preto, aby sme sa, akosi ponižovali, že veď predsa nám je dobré byť tam, kde sme, nie sme na očiach, kašleme na ostatných, nepotrebujeme sa niekomu ukazovať, nepotrebujeme byť v popredí nezáleží nám proste na tom, a ako aj Písmo predsa spomína, že je dobré byť na poslednom mieste, pretože sa môže stať, že organizátor sám môže prísť ku nám a povedať nám, citujem biblické texty, priateľu, postúp vyššie.
Písmo ďalej spomína, že človeku sa vtedy dostane pocty, niekto dôležitý si ho proste všimne vo vhodný čas, a je to lepšie. Podstata toho evanjeliového textu je v tom, že je lepšie držať sa vzadu, a niekto nás povýši, proste si nás všimne, ako keby sme sa mali tlačiť a pchať do popredia, mimochodom, ako to niektorí celkom radi a často robia, možno zo svojej celkom isto nerozumnosti a akejsi chvíľkovej náladovosti, a pritom na to častokrát ani nemajú ani preddispozície, ani duševné a iné schopnosti, možno nie sú ani niečím výnimočný, možno sú to vnútorne nevyrovnaní s nejakým neúspechom, ktorý si proste potrebujú azda aj takýmto spôsobom vykompenzovať...
Ale to je iná téma, a potom, ako taktiež spomínajú biblické texty, ich požiadajú, aby si presadli, a oni s hanbou budú musieť opustiť miesto možno pre niekoho dôležitejšieho, alebo váženejšieho, ktorý teda tam bol očakávaný, a z nejakého dôvodu teda mal rezervované miesto.
Nakoľko hrávam v kostole vyše 17 rokov, tento nepísaný, nazvem to po mojom "hierarchicko - zasadací poriadok" dobre poznám, pretože naozaj to takto funguje. Je predsa tiež nemysliteľné, aby si na miesto ženícha s nevestou sadli prísediaci svedkovia. Tí totiž majú predsa miesto za nimi. V prvej lavici nasleduje najbližšia rodina, napríklad rodičia ženícha a nevesty, súrodenci, a potom teda nasleduje ostatná rodina, ako krstní rodičia, bratranci, a tak, ako je rozvetvená rodina, nie podľa dôležitosti, dôležití sme všetci, všetci sme ľudia, ale je to podľa akéhosi prirodzeného poriadku, ktorému teda bez akéhokoľvek učenia a bližšieho vysvetľovania rozumie pravdepodobne každý, pretože jedná sa o vážnosť, ktorá je jedinečná svojho druhu, a na formu, charakter a povahu danej slávnosti to rešpektuje každý účastník.
Byť pred niekým v popredí z toho duchovného hľadiska znamená aj to, že sme niečo konečne dokázali, sme si toho vedomí, a máme patrične byť na to hrdí. Nie pyšný, ako si to môže niekto zameniť, ale hrdý. rozdiel medzi týmito dvoma pojmami tkvie v tom, že pyšný človek vo svojej pýche, ľudskému omylu, tragédie spočívajúcej v nepochopení života, kedy sa máme spájať, kedy si máme ctiť jeden druhého a byť radi, že s niekým tvoríme spoločenstvo spočíva teda v tom že.... človek robí zo seba individualistu, ktorý neznesie prítomnosť človeka, ktorý v niečom možno mu môže byť konkurencia....
ktorý síce je hrdý na to, čo dokázal, ak niečo dokázal, a dá sa to aj evidentne dokázať, čo mu nikto neberie, ale zároveň sa snaží naozaj toho druhého vyslovene bez príčiny a čisto z pudového, živočíšneho, konkurenčného hľadiska len utláčať, ponižovať, poukazovať len na jeho chyby, nevšímajúc možno si jeho prínos do spoločnosti, alebo ak sa bavíme na nejakom pracovisku, proste jeho prínos do práce, ktorý je evidentný.
Záverom poviem toľko, že človek by mal byť veľmi opatrní v posudzovaní iných, aby napokon sám nepadol práve tam, kde cíti najistejšiu pozíciu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár