Chtiac nechtiac, každý jeden z nás občas potrebuje byť za niečo pochválený, práve preto, aby ešte viac na sebe dokázal pracovať.
Keď som bol na strednej, bol som v maturitnom ročníku, bola to jedna nádhera. Dychtivo naozaj som čakal, či sa aj mne ujde písomná pochvala, tak ako po uplynulé roky.
Na začiatku som s tým nerátal vôbec a bolo mi jedno, postupom času som však zistil, že je to nejaká méta, nejaké zadosťučinenie, a ten pocit v človeku proste ostane, a je úžasný. Niekedy som si myslel, že je to akýsi osobný prejav pýchy, niečo, čo možno ako veriaci by som nemal pociťovať, pretože kazí charakter.
Mal som proste na čom stavať. Nebol som hrdý na to v zmysle pyšný, ale bol to skvelý štartovací bod za niečím, čo mi zdvihlo možno moje nízke sebavedomie, že keď sa do niečoho pustím, možno to aj vyjde.
V živote sa občas stane, že človek v niečom klesá, padá, má proste klesajúcu tendenciu, a vyzerá to s ním kadejako. Áno, ako hovorí príslovie, hlavne sa tomu nie dobrému nepoddať.
To by bolo asi to najhoršie, čo by sme mohli spraviť. Nedarí sa mu. Možno všetko, na čo čiahneme, pokazíme. Je to obraz toho, ako prežívame náš život? Je to obraz našej neschopnosti, alebo prechádzame nejakou skúškou, kde sa akosi testujeme na prijatie niečoho.... nazvem to... mimoriadneho?
Možno na nás niekto začne vykrikovať, a vtedy naše sebavedomie ako také prudko klesne. Možno sa už neodvážime k niečomu, čo sme v minulosti pokladali za automatické, a príjemné miesta, ktoré nám niečo pripomíname, najradšej obchádzame. Dobre poznám tento pocit, ktorý síce mal krátkodobé trvanie, pretože skôr či neskôr, vnútorne som sa dokázal s akýmsi neúspechom vysporiadať po svojom. Nebolo to príjemné, ale prešlo to.
Človek niečím si prechádza, a potrebuje morálnu podporu. Človek v niečom zaťažkávajúcom si kladie otázku, čo všetko som musel zažiť, aby som sa dostal až sem, kde som došiel cez naozaj mnohé úskalia. Zažil niektoré čakania, kde nedošlo k stretnutiu, zažil niektoré stretnutia, pri ktorých nedošlo akési pravé stretnutie, pri ktorom ten človek je nám v niečom úplne ľahostatný. Kde nám je úplne jedno, ako sa ten človek cíti. Poprípade tomu dotyčnému je úplne ľahostajný možno náš osud. A možno, čím viacej si na niečo takéto menej príjemné a dobré zvykneme, tým lepšie pre nás a našu mentálnu vybavenosť.
Pýtam sa teda teraz jednu rečnícku otázku. Naozaj som musel, minimálne v tomto roku stretnúť tých, mne mimoriadne vzácnych a tých ľudí, ktorých som stretol? A prečo som ich nestretol možno ešte skôr? Aj keď o nich som trochu len tušil, kde bol všetok ten nevyužitý čas, ktorý som mohol zužitkovať trochu inak. Ak to všetko bolo dielom náhody, alebo čoho bližšie nešpecifikovaného, aký to mal byť zámer. Nie jeden krát som sa o tomto rozprával s mojou najlepšou kamarátkou.
Záverom vyslovím myšlienku, že na to, aby človek si vážil a uvedomil hodnotu seba samého, musí sa mať nutne rád a byť hrdí na to, čo dokázal. Ten, kto to dokáže, dokáže aj plne motivovať ľudí ku konaniu dobra. Zamyslite sa nad tým.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár