Vždy ma zaplavia veľmi príjemné spomienky, keď idem okolo mojej strednej školy. Ani sa mi naozaj nechce veriť, že v týchto dňoch, tuším dvadsiateho druhého a dvadsiateho tretieho bude teda už pätnásť rokov, odkedy som maturitnou skúškou uzavrel stredoškolské štúdia, na rok absolvoval tie vysokoškolské, netušiac, čo všetko to bude obnášať, a ako bude vyzerať svet teda v dnešných časoch, keď sa matne obzriem ako spomínam pre mňa už neuveriteľných pätnásť rokov.
Minulý týždeň, znenazdajky som sa stretol, po nie dlhom ako tak čase s mojím spolužiakom, s ktorým som sedel počas maturitného ročníka, a to stretnutie, síce tak v krátkosti na ulici, bolo veľmi fajn. Opätovne som sa myšlienkovo preniesol do onoho času, ktorý mi pripadá, ako keby sa to všetko skončilo len včera.
Som hrdý na to všetko, čím som si prešiel, a viem veľmi dobre, že to všetko bola skvelá formácia.
Mnohí z nás sa obzerajú len za úspechmi. Čo je v podstate pochopiteľné, pretože to človeka formuje a motivuje vpred. Prišiel som na jednu myšlienku, ktorú hneď aj predostriem.
Zdá sa mi, že človek úspechy počíta v podstate zo strachu. Zo strachu toho, aby raz nemusel počítať svoje nedostatky, svoje neúspechy, všetko to, čo obsahuje to záporné, negatívne, všetko to, čo človek nedosiahol, mohol, a možno ani nechcel, možno sa na niečo vykašľal, niečo, s čím počítal, že v budúcnosti na toto prakticky hrdý nemôžem byť, a preto tá cesta, ktorú by som mal podniknúť, je pre mňa zbytočná.
A možno bojíme sa, že keď si akosi podvedome nezopakujeme naše úspechy, keď sa na ne nebudeme možno viac pamätať, nadobudneme pocit, že ony v podstate nikdy neexistovali. Práve preto je potrebné byť hrdí na to, čo sme dokázali. Ako som kedysi čítal jedno zamyslenie, jeden citát, že keby nebolo spomienok, človek by neveril, že bol niekedy šťastný.
Na jednej strane je to dosť pesimistický komentár, ktorý síce môže sčasti zahŕňať niečo také, môže teda vzbudzovať akúsi nostalgiu nad dávno dosiahnutým úspechom v nejakej podobe, na druhej strane to človeka môže napríklad vovádzať do smútku, možno aj depresie, že vtedy videl danú skutočnosť inak, ako ju vidí teraz, a možno rozpačité myšlienky, že prečo teraz,v tomto čase tomu nie je tak, ako to bolo kedysi v minulosti. Človek potrebuje v niečom dozrieť, aby zistil, že sme hrdí na to, čo sme v skutočnosti dokázali, a taktiež vyslovím myšlienku, je veľmi nutné, aby občasná prehra nezabránila na ceste k víťazstvu, pretože bez občasných prehier, si nevychutnáme víťazstvo.
Človek viac menej analyticky, systematicky pristupuje k svojim plánom a vie, že menej je niekedy viac. Vie veľmi dobre, že vo svojich plánoch je predsa len potrebné sa trochu krotiť. Mať pred sebou nejaké vízie je síce fajn, ale nenaplnenie tých vízii, ktoré sa teoreticky môžu aj zakladať na niektorých našich predpokladov, či už intelektuálnych, emocionálnych, vedomostných, psychických, fyzických, v neposlednom mieste aj duchovných a duševných.
Avšak je nutné, aby človek sa držal pri zemi. To, že niečo sme dokázali možno navyše, niečo ako bonus, čo sme vôbec neplánovali, možno sme sa zo sebazaprením do niečoho predsa len pustili, a možno to nemalo v ničom pre nás nijaký výnimočný osoh, niečo čo by nás k niečomu ešte viac motivovalo ešte neznamená, že človek musí pocítiť niečo zvláštne, čím sa budem od niekoho možno podstatne líšiť.
To môže byť celkom isto prejavom pýchy, ktorá viac menej na ľudské vlastnosti, na ľudské vzťahy v spoločnosti ako takej pôsobí značne deštrukčným spôsobom, ktorá nepriamo poukazuje na to,že na niečo musím byť hrdí za každú cenu. Spôsobuje namyslenosť, vďaka ktorej nie jeden človek možno už stratil zopár priateľov, možno si to uvedomuje, možno si to v zápale toho všetkého poriadne ani nestačil uvedomiť, že toho dôležitého po svojom boku už nemá, a ako sa s tým všetkým vysporiada.
Záverom mojej večernej reflexie by som povedal asi takú myšlienku, že človek, presne tak, ako odporúčajú opätovne stránky písma svätého,biblické state, je potrebné, aby človek bol mierny. Z toho dôvodu, aby človek nebol pyšný z nejakého úspechu, ktorý dokázal, ktorým možno niečo dokázal viac, ako sa od neho očakávalo, a taktiež, aby pracoval na sebe, aby sa nestalo, že možno neukáže z toho svojho možno vôbec nič. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár