O čo teda ide. Chtiac nechtiac každý z nás sa z času na čas ocitneme v akejsi slepej uličke, z ktorej jednak nie je jednoduché nájsť východiskový bod úniku, a ešte horšie je, kedy ho hľadáme dlho. Kedy to nejde hneď. Želáme si prirodzene, aby sme tak učinili čo najlepšie. Napríklad sa to prejavuje pri takej činnosti, uvediem takýto príklad.
V zime na to, aby som si bol istý, že naštartujem s autom, musel som si ho chtiac nechtiac napojiť na predlžovačku a na nabíjačku, aby sa mi baterka nabila alebo aby som aspoň bol schopný naštartovať motor. Petože bez toho pochopiteľne nikam sa nedostanem, a dobre viem, aké hektické obdobie zažívam, kedy som zavalený kopcom povinností, by to pre mňa znamenalo naozaj veľkú stratu. Už sa aj také stalo, vedel som si našťastie poradiť, ale nie je to proste jednoduché, a všetko vyžaduje určitý stupeň obety, ktorú človek musí chtiac nechtiac vynaložiť práve preto, aby bol efektívny v danej činnosti, ktorú teda vykonáva a podobne.
Domnievam sa, že práve náš najväčší nepriateľ je práve to, čo nevieme a nemôžeme ovplyvniť ako by sme chceli. Môžeme sa snažiť, ale to proste nejde. A práve ten najväčší nepriateľ je predsa len poddajný, a jestvuje reálna možnosť, že sa ho predsa len podarí prekonať, to je presne tá pomyslená bariéra a hranica akási, ktorá teda na ten čas sa síce možno nedá zdolať, ale časom to predsa len pôjde. To je presne ten práve zadefinovaný nepriateľ, ktorý chtiac nechtiac prenasleduje každého z nás. Je pravda, že niektoré nepríjemnosti nás naozaj zaskočia práve v ten najnevhodnejší čas, a vtedy, kedy si to proste neželáme, ale čo si môžeme želať. Aj tá nepripravenosť zároveň na druhej strane poskytuje predsa len veľmi široké možnosti akejsi sebarealizácie a tiež možnosti v niečom dozrieť, dospieť na nejakú úroveň.
Prekonanie svojich možností v konečnom dôsledku, aby som bol konkrétny znamená celkom isto napríklad to, že trebárs človek v nejakom marazme jednoducho dozrie na nejakú úroveň.
Dajme tomu, že na začiatku sa na nejakej pmyslenej stupnici jedna až desať ocitne niekde medzi dvojkou a trojkou, a to je ešte horšie, pokiaľ aj v nejakom nižšom usporiadaní nevie presne zadefinovať, kde konkrétne sa nachádza, a z ktorého bodu by sa chcel vydať na tú svoju správnu cestu a podobne, ktorá teda v ňom samom prebudí, a nastaví ho na určitý vnútorný, duševný, duchovný, v nesposlednom rad akýsi osobnostný reštart, tak veľmi potrebný,
Práve preto je potrebné prekonávať hranice svojich možností, pretože jestvuje ešte mnoho iných riešení, ktoré sme zatiaľ neobjavili. Jestvuje mnoho riešení, ktoré zaznamenávajú celkom isto úspech v iných oblastiach, ale napríklad my ho nemáme ešte na sebe akokeby odskúšaný, a práve preto sa možno bojíme vyjsť z toho nášho. Viem veľmi dobre, čo hovorím, pretože ja osobne týmto som si prešiel, vyčkával som relatívne dlho, v podstate sa mi to oplatilo, vidím teda na sebe, že ak teda mám byť konkrétny, moje čakanie celkom isto zaznamenalo predsa len úspech, pretože v tomto čo robím naozaj prekonávam hranice svojich možnosti. a vidím predsa na sebe, ak sa mám spätne poobzerať, že kde teda konkrétne som bol kedysi, kde som teraz, ako som sa cítil v minulom čase, ako sa cítim teraz, a to, že mám úplne iný pohľad na danú problematiku, ako to bolo v onom čase, kedy som ešte nevyskúšal všetky dostupné mne možnosti.
Naším problémom je práve to, že sa na všetky úspechy, alebo neúspechy a podobne pozeráme jedine cez náš takpovediac vopred zadefinovaný subjektivizmus, teda nejaký vytorený ucelený mechanizmus, ktorý akokeby máme už skúsenosťami našimi overený, a nechceme od neho upustiť, a teda chtiac nechtiac všetko podriaďujeme akosi na základe toho nášho vnútorného pocitu, ktorý nás niekedy môže klamať a v konečnej fáze nepekne zradiť.
Záverom poviem to, že práve niekedy sa môže zdať, že človek je na hranici svojich možností, ale dobrá správa, možno tá hranica je v podstate len začiatok niečoho nového a lepšieho.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár