Je to proste niečo, kde si človek kladie otázky pred možno dôležitým rozhodnutím, teda pre niečo sa buď chcem rozhodnúť, buď teda niečo chcem, alebo nie. A dobre vieme, že čím bližšie je termín daného rozhodnutia, tým azda horšie pre nás, kde v človeku môžu sa násobiť jednak rozpaky, môže sa celkom isto rozmáhať neistota, ktorá spočiatku v nás nebola. Môžu sa napríklad rozmáhať niektoré pochybností, ktoré doposiaľ neboli, a teda do onoho času sme všetko videli v jasnom svetle.
Je to napríklad niečo také, ako keď chceme ísť na vysokú školu, alebo do nejakého zamestnania. Ja som to zažil x krát, a dobre predsa viem, o čom asi píšem. Dobre viem, ako som bol vnútorne nervózny, kedy som mal spraviť ten pomyslený ale predsa vážny, rozhodujúci krok, v ktorom ale zase som sa dostal o čosi vpred, na rozdiel od momentu, kde som bol do onoho času.
A nikdy som to neľutoval, až na jednu skutočnosť, ktorá ma niekedy trápila, keďže sa nenaplnila, ale časom som to predsa len pochopil, časom som dozrel do niečoho, kedy som jasne rozpoznal, že pravdepodobne tam som nemal byť. Nechcem tým povedať, že človek si tým kadečo môže napríklad zľahčovať, alebo teraz mu je to zrejmé, teraz to vidí v jasnejších farbách, ale človek predsa je len o niečo zrelší.
Dostávam sa do jadra článku, kde chcem povedať toľko, že na to, ako píšem v nadpise článku, či je teda potrebné prekonávať hranice svojich možností, je dôležité vnútorne vyzrieť. Vnútorne vyzrieť celkom isto môže znamenať aj to, že človek niečo predsa len odmietne, ale možno.
Možno sa časom k tomu vráti a bude analyzovať, čo všetko mu dalo to jeho vnútorné odmietnutie, na ktoré sa odhodlal. Kam ho to posunulo, alebo práve naopak, kam ho to odsunulo, čo všetko mu to dalo, alebo čo všetko mu to vzalo.
Mnohí sa zamýšľajú, v duchu toho čarovného príslovia, ktoré som celkom neporozumel spočiatku, ale nikdy som sa nevenoval tomu na blogoch, a síce, že teda či všetko zlé je naozaj na niečo dobré. Mnohí rozmýšľajú, že tak to asi malo byť, keby neviem čo bolo. Ako v poriadku, ale kto rozmýšľa nad tým, že prečo najprv musím zažiť to zlé, aby som pochopil akýsi princíp dobra. Azda priťažká otázka na sobotu veľkonočnej vigílie, ktorá v podstate hovorí toto isté.
Naozaj bol potrebný hriech Adamov, pre ktorý prišiel vznešený vykupiteľ, a ktorý zotrela smrť Kristova? To som citoval slová exultetu, veľkonočného chválospevu spievaného len v dnešný deň. To je niečo ,ktoré som v teologickom a biblickom kontexte mierne nepochopil, ale je možné, že niekedy dospejem do istého bodu, kedy to pochopím, a možno nie.
Čo poviem záverom. Radi sa pred niekým vyťahujeme, čo všetko sme dosiahli, kam sme sa dostali. Z mojich skúsenosti môžem povedať, že niekedy moje úspechy, ktoré som dosiahol, ma síce posunuli vpred, avšak nič neznamenajú. Nič neznamenajú v tom zmysle, že predsa život ide ďalej a po nejakom úspechu človek aj tak nesmie zaspať, pretože sa môže razom dostať tam, kde sa nachádzal predtým, než dobré niečo vykonal. A vieme že dosiahnuť niečo je náročnejšie, ako nedosiahnuť nič.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár