Dobre trebárs poznáme presne tie situácie, kedy naozaj by sme vedeli prehovoriť vtedy, kedy je potrebné mlčať, a mlčať vtedy, kedy je potrebné prehovoriť, kedy si človek možno nájde x dôvodov na to, ako niečo možno vykonať, a potrebné to vôbec v danom čase nie je, alebo ako niečo jednoducho nevykonať, nehovorím v priamom slova zmysle vykašlať sa na to, ale niečo ako hovorím nespraviť, nevykonať, do niečoho sa nepustiť, ale je to potrebné. Je to zaujímavá situácia, ktorá častokrát vzbudzuje akési rozpaky z toho, či robím danú vec správne, alebo nesprávne. Niekedy človek naozaj oľutuje prehovorené slovo, ale niekedy ešte horšie je vtedy, kedy človek ľutuje neprehovorené slovo.
Napadli ma ale niektoré ďalšie možnosti. Možno v danom zmysle je otázka, či je človek natoľko disciplinovaný, teda niečo ako mať seba, svoje činnosti pod kontrolou, aby si tieto dve zásadné veci mohol uvedomiť s dostatočným časovým predstihom, logicky, aby neskôr teda nebolo pozde. Teda je to preto, ako spomínam v nadpise, aby človek nezanedbával to, čo má vykonať, jednoducho povedané, alebo proste aj opačný problém, aby naozaj neprekročil hranice svojich možností, kedy sa bude prepínať, z čoho pramení možno neprimeraná fyzická, alebo psychická záťaž, a jeden a druhý extrém proste extrém je, a povedal by som treba sa mu v rámci psychohygieny vyhýbať. Sčasu na čas určite to nezaškodí, ale je dobré poznamenať k tomu ešte asi toľko, že prílišné vyčerpanie môže celkom isto spôsobiť stratu a nechuť do vecí, ktoré človek má vykonať, a niekedy aj pri dobrej odvedenej práce človek sa zaťažuje zbytočnými výčitkami, čo mal spraviť a nespravil, hoci v danom momente vykonal azda nad rámec svojich povinností. Ale niekedy aj ten pocit je fajn. Práve preto, pretože v danom procese teda sa javí ako veľmi schopný, ako niekto, kto vie prevziať iniciatívu a správu čohosi do vlastných rúk, a nečaká príliš dlho, kedy sa začne akýsi proces.
Prečo sa to stáva. Prečo človek má chuť niečo vykonať, možno aj náročné, a vyplývajúce zo svojich takpovediac povinností, alebo niečo, čo je vyjadrené takpovediac implicitne, teda niečo nejasne vyjadrené, to, čo mi to bližšie nevysvetľuje, a v danom čase to nemusím robiť. Ako príklad by som uviedol celkom rád študentské časy.
Mne sa napríklad stalo, že zadanú úlohu som mal sto chutí vypracovať ešte na danej vyučovacej hodine, teda v predstihu, kedy sa tá úloha ešte len začala. Teda bol vyslovený pokyn, a proste niekedy som sa pustil hneď iniciatívne do toho, čo samozrejme nie je zlé, pretože je dobré niekedy niečo vykonať paradoxne ešte vtedy, kedy človek najmä to mnohokrát platí v školskom prostredí ešte hneď, neodkladať to na pozdejšie, kedy to človek má čerstvo akosi uložené v pamäti, ako keby mal na celú danú úlohu zabudnúť. Avšak nie z lenivosti, ale naozaj sa môže stať, že človek má napríklad menším písmom poznačenú úlohu niečo na spôsob tej známej skratky, ktorú som používal aj na strednej škole, že d.ú, 12/7. a to bolo všetko. Teda domáca úloha, na dvanástej strane siedmy bod treba vyriešiť, napísať, vypracovať a podobne.
Aj to by som nazval prekračovanie svojich hraníc, pretože ako sa hovorí, niekedy je dobré veci robiť aj vtedy, kedy sme vo švungu, teda hneď. Neodkladať, pretože pozdejšie sa mi to nebude chcieť spraviť, a pozdejšie sa budem diviť, skade som akosi čerpal energiu a silu spraviť ešte niečo navyše, čo som nemal nie že v pláne, ale čo bolo v danom okamihu nadrámec mojich povinností a možností.
Záverom poviem asi toľko, že všetko treba konať s mierou, ale nezaškodí spraviť aj niečo navyše, pokiaľ človek má sily, a spĺňa to akési podmienky spoločného dobra, nech sa nachádzame hocikde.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Sú však skryté niekde v tme
No my ich určite nájdeme
Snáď ešte dnes