V stredu, na popolcovú stredu, teda vo svete kresťanstva sme vstúpili do 40 denného pôstu, to azda poznajú aj neveriaci. je ale potrebné zdôrazniť, že zmysel pôstu nie je odoprieť si niečo, ako mám možnosť dočítať sa to vo viacerých duchovno kresťanských periodikách.
Minule som o tomto čítal teda článok, aj som to schválne chcel počuť napríklad pri rozhlase, že teda či sa dozviem niečo nové.
Priznávam, že do myšlienok druhých vstupovať akousi verbálnou kritikou mi neprináleží, a nikdy si to nemyslím. Kritické myslenie je ale dobré na to, aby človek neskĺzol do akéhosi automatického nastavenia myslenia, že teda ja na nič originálne neprídem, mňa sa nič netýka, predsa sa len zveziem ako sa hovorí na jednej vlne s tými ostatnými, veď predsa, ako si to myslia mnohí, zveziem sa predsa na jednej vlne s tým davom, o nič predsa také zvláštne nejde, deje sa to všade, a v tej mase akosi predsa len splyniem s tým davom, že si privlastním niektoré úspechy, poprípade niektoré neúspechy si budem ospravedlňovať akousi kolektívnou vinou, ktorá sa samozrejme ľahšie znáša ako osobný neúspech, ktorý predsa len viac zasahuje do intimity človeka, kedy sa viac nad tým zamýšľa, kde sa mohol predsa len v niečom napraviť.
Prirovnal by som to k situácii v škole, kedy napríklad vyučujúci prekvapí znenazdajky, má samozrejme na to právo, neočakávanou písomkou celú triedu, a výsledok je taký, že buď niektorí dostanú jednotky ,a nezastihne ich to nepripravených, alebo sa teda prirodzene vyselektuje tá druhá skupina, ktorá ostane viac menej prekvapená, a v rámci tej druhej skupiny sú takí, ktorých to neprekvapilo, pretože ten neúspech, v podobne päťky v žiackej knižke už berú ako niečo, čo je predsa pre nich normálne.
Zo školských lavíc si pamätám nie jednu situáciu, kedy vyučujúci vyvolá daného žiaka k tabuli na odpoveď, skúša sa teda nové učivo a všetko čo s tým súvisí, a žiak zo stoličky rovno povie tú čarovnú vetu, "dajte päťku"- vždy som sa desil tejto otázky, kedy som ju počul z úst mojich spolužiakov.
Je pravda, že sa stalo možno dvakrát mi v živote, kedy proste odpoveď mi nevyšla podľa mojich predstáv, čo som sa samozrejme snažil napraviť v nasledujúcich hodinách, pretože som mal záujem vždy postúpiť vyššie, čo tá akási húževnatosť, po rokoch, predsa len sa mi oplatila, aj keď samozrejme život pracovný má trochu inú realitu ako život študentský, predsa ich spája pocit zodpovednosti, dobre vykonanej práce, za ktorú človek teda je ohodnotený, najlepšie, ak sa to samozrejme deje v spravodlivom merítku.
Hoci píšem piaty článok na túto tematiku, navzdory všetkému nepoviem, že poznám na toto odpoveď, a predsa by som samozrejme chcel poznať. V živote som sa naučil jedno a týmto ukončím môj článok.
Že nie na všetko jestvuje odpoveď na spôsob, bude to ihneď, že niekedy človek predsa len musí ako sa hovorí, poriadne klesnúť, možno ani tak nie svojou vinou, ako zásluhou druhých, aby ho pozdvihol Ten, ktorý má na to špeciálnu moc. To teda patrí do duchovného sveta, ktoré ma priamo pozýva aj v tomto období uvažovať nad tým, kam spejem, či je potrebné zmeniť myslenie, a všetko čo je s tým spoločné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár