Na jednej strane, prvé, čo mi napadlo, pri písaní tohoto šiesteho diela v poradí bolo asi to, že toto si môže klásť človek, ktorý má značne znížené sebavedomie, a to je naozaj potrebné riešiť.
Nie je to jednoduchá otázka, a mnohí sa jej tendenčne vyhýbajú, a práve tu musím skonštatovať, že sa robí chyba, pretože toto je podstatná otázka, ktorá teda sa má vyriešiť na začiatku daného procesu. To proste je niečo také, ako keby sme sa chystali šoférovať auto, ale zrazu zistíme, že nevieme ako nato. Nevieme zaradiť prevodovku, to auto na prvý pohľad celkovo môže pôsobiť veľmi zmätočným spôsobom, ak niekto na to nie je zvyknutý. Zaiste, ten ktorý je vodič mi dá za pravdu, že inak sa šoféruje bežná klasická značka,ako otkávia, ktorú mimochodom vlastním aj ja osobne, a inak sa šoféruje tri audi bmw, mercedes. Je to proste niekde úplne inde.
Spomenul som to preto, že človek na začiatku čohosi si myslí, že vie všetko. Začne sa v škole nejaké učivo, á, veď to podobné sme preberali niekde na fyzike, a na chémii sa to len opakuje. Lenže príde k tomu,že celkom to tak je, aj keď istá podobnosť tam je, zas je to vysvetlené z iného uhla pohľadu.
Ako vidíme, Ako som to opísal v predchádzajúcom odstavci, skonšatujem to približne asi tak, že teda všetky tieto vozidlá majú spoločné minimálne teda to, že auto stojí na kolesách, má 4 dvere, má volant, páku automatickej, alebo manuálnej prevodovky, sedí v nejakom kresle, pochopiteľne, to kreslo nemôže sa rovnať v aute s oveľa nižšom cenovkou, ako v porovnaní s nejakou drahou prémiou, niekde sa proste musí v interiéri šetriť. Ale zas na druhej strane externe sa dá všetko domontovať, ani to nie je nejako extra zložité, ale zas akýsi pocit, akýsi pôžitok z toho je minimálny.
Nie raz sa stáva, že človek sa pýta o radu vyslovene aj v situáciách, ktoré napríklad bežný človek pokladá akosi za absurditu. Napríklad spýtať sa niekoho, že či sa aj on opresvedčí o tom, či dobre zamkol dvere na aute, ktoré nie je až také zložité skontrolovať bez toho, aby som napríklad spolujazdca na toto vyzval. Ale toto naozaj som povedal ako príklad.
V niektorých momentoch človek teda môže celkom isto zapochybovať predovšetkým o sebe samom, a to najmä v situáciách, kedy robí rutinne známu prácu, bez nejakej variácie,
Či je potrebné si myslieť, že som hodnotný v očiach druhých je pre niekoho nepodstatná vec. Nevadí mu to ale do momentu, kedy mu nezačne len tak zvoniť telefón, kedy si nenájde možno v mejlovej komunikácii niečo podstatné, ale len niečo, čo ho otravuje, čo teda vyslovene nechce, a možno je to zrovna nepríjemné, kedy mu niekto napríklad nebude odpovedať na jeho otázky, alebo kedy nenadviaže rozhovor v takej kvalite, ako si to minimálne on predstavuje, a mohli by sme menovať iné scenáre, ktoré sa nie raz vyskytujú.
Každopádne chcem v závere tohoto článku vyjadriť asi toľko, že teda človek, ktorý nie je so sebou celkom spokojný a vyrovnaný, a to nie je jednoduchý proces, bude si napríklad pýtať stále nejaké sebahodnotenie, ako by teda ho mohli zhodnotiť ostatní, stále v niečom sa akosi porovnávať, a podobne, a to všetko len preto, pretože nedozrel ešte do takého stavu, kedy prijme seba samého takého aký je v skutočnosti.
To je niečo ako v škole. Darmo človek bude kšeftovať, či viem niečo na dvojku, alebo trojku. Keď si spomeniem na moje študijné časy, asi by som sa dnes na to vykašľal, ale zas na druhej strane, celkom isto poviem, miloval som ten adrenalín, kedy som mohol niečo dokázať, že som v niečom predsa len lepší, a kedy som toho učiteľa presvedčil minimálne svojou vytrvalosťou a možno aj dotieravosťou, že teda s danou výučbou, predmetom, proste s tým učením celkom isto myslím to vážne, a mal som pre to zápal, nadšenie, mal som istú vášnivosť pred tým, a nebolo mi to jedno, či uspejem, alebo neuspejem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár