Ja teda napríklad osobne veľmi rád súťažím, vždy tomu tak bolo, a veľmi rád vyhrávam a človek sa má ale snažiť aj naučiť sa prehrať, ako to vidíme v živote, a ako to hovoria múdre poučky, a podobne. A teda snažím sa aj v osobnom živote byť cieľavedomý, čo je veľmi dobrá vlastnosť, a vrelo to každému odporúčam.
Prečo teda to hovorím, kladiem si teda takú otázku. Nehovorím to teda preto, že akási cieľavedomosť ako taká je ako si navždy spojená s možnosťou dosahovania dobrých výsledkov, dosiahnutiu toho, že som teda zameraný na nejaký výkon, podanie výkonu, zameraný na niečo, čo musím dosiahnuť, hoci sa to odo mňa priamo nevyžaduje a podobne.
Je to preto, aby človek to, čo si zaumienil, dotiahol do konca. Niekto si teda môže myslieť, že tým si zvýši kredit u ostatných, a možno ho budú brať ako nejakú autoritu, a podobne, proste si vydobyje u niekoho akúsi vážnosť.
Presne, ako sa to hovorí v písme, že keď človek sa ide pustiť do stavania stavby, má si sadnúť a dobre premýšľať, či má na dokončenie stavby, aby sa mu nik neposmieval. Tým ale nemyslím si, žeby tá daná evanjeliová biblická stať celkom isto priamo hovorila o tom, alebo teda tá stať sa vysvetľovala tým, že teda človek sa má snažiť pred druhými o to, aby ho vnímali niečo ako človeka, ktorý musí za každých okolností požívať formu úcty, rešpektu. Apropo, čo znamená slovo rešpekt, kedy teda máme pocit, že človeka by mohli v niečom rešpektovať, a teda ako spomínam v danom nadpise, či je teda potrebné vedieť, či som hodnotný v očiach druhých.
Zo skúsenosti viem, že najlepšie je pripravovať sa na niečo v tichosti, a nerobiť z niečoho akýsi zbytočný rozruch. Zajednak to môže miasť okolie, za jednak to nie dobre vplýva na človeka samotného, a na druhej strane to môže vyznieť ako niečo, že človek sa zas ide nad niekoho napríklad vystatovať. To sa teda všetko môže naozaj diať, kedy na všetko sa pozeráme ako na uprednostňovanie výkonnostného prvku v našom živote.
Ja osobne v súčasnosti, ak sa mám vyznať, mám veľmi rád samotu. osobne som veľmi spoločenský, ale proste som pochopil, že niekedy je menej viac, a niekedy je dobré stiahnuť sa spred očí ostatných. Niekedy je dobré žiť proste pre seba, na druhej strane nebyť akýsi egoista, ktorý ale len myslí na seba, a takto sa na niečo dobré pripravovať. Nečinnosť človeka vyslovene môže bolieť, pretože sa nemôžeme v niečom sebarealizovať, a ja som to osobne pocítil v uplynulom čase, ktorý môžem vnímať ako niečo, čo bolo naozaj niečo mimoriadne, ako niečo vyslovene hrozné, čo ma veľmi trápilo.
Máme niekedy pocit, že človek pri obmedzenom kontakte nadobudne pocit, že sa na neho zabudlo. ako sa hovorí, na dobré sa ľahko privykne, ale veľmi ťažko odvykne, ale zlo je proste niečo, na čo človek len tak ľahko nezabudne. Ak sme teda niekomu v niečom dobrorečili, vykonali dobro, chceli teda len to dobré, že proste ten dotyčný možno nepriamo na to zabudne, a teda naše snaženie vyjde jednak nazmar, a jednak nebude mať nejakej odozvy, akej by sme si priali, čo tak isto človeka môže bolieť.
Záverom napíšem toľko, že nie vždy musíme nutne pripisovať negatíva našej nečinnosti. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár