Akurát som si preklikával fotky, ktoré som našiel z nejakého výletu, nesúvisí to s touto tematikou priamo, ale poviem k tomu len toľko, že bol som kedysi súčasný nejakej spoločnosti, ku ktorej momentálne nič necítim.
Kedysi som sa nechcel pozerať na niečo, čo som cítil nejaké sklamanie. Ale na to, aby som to prekonal, a aby som sa s niečím aj vyrovnal, potreboval som to precitnúť, aby tá minulosť proste ľahšie odišla. Trochu som sa cítil nekomfortne, ale tak to má byť, aby sa to potom vyjasnilo a zlepšilo.
Lepšie povedané odlúčenie od niečoho, čoho teda súčasťou už viac nie som. To sa mi v živote stalo nedobrovoľne dva krát, avšak na druhej strane musel som myslieť aj pozitívne.
Nie jeden krát aj my cítime možno ani nie tak sklamanie ako zlosť. Teda to chcem poveda, že hneváme sa na všetko okolo a dookola. Je to oprávnené, a ja by som osobne nikomu nič nevyčítal.
Možno preto, lebo v spoločenstve, ako aj tu, ako aj napríklad keď si s niekým píšem, s tými, ktorých mám rád... ku ktorým niečo proste cítim, viem to ľahšie pochopiť, a vždy sa snažím objektívne pomôcť. Ja som človek, ktorý nepozná hranice, pokiaľ niečo chcem. snažím sa proste byť v tomto takpovediac húževnatý, lebo viem, že keď do niečoho sa mi nechce, obyčajne cítim akési výčitky svedomia.
Že som mohol niečo spraviť a som nespravil, a často som si sprítomňoval, aké by to bolo, keby ten scenár predsa len bol opačný. Ktovie. Či človek naozaj má zažiť akési potrebné najväčšie sklamanie, aby precitol do reality, v ktorej sa nachádza.
Pochopiteľne, človek nemôže všetko chcieť, pochopiteľne človek sa nemôže v niečom len tak roztrhať, aj keď ide o všeobecné, dosiahnutie dobra. Často človek má dobré úmysly, ale ostane nepochopený. Často chce tvoriť jednotu, ale dostáva sa do akejsi nedoborovoľne izolácii, kedy cíti samotu.
Keď som niečo chcel, dosiahol som to vždy a to, čo sa mi nepodarilo dosiahnuť, som nie smutný, pretože niečo ako veriaci si musím predsa povedať, že toto všetko môže celkom isto byť ako prianie božej vôle. Teda pripustiť niečo, čo nedosiahnem, ale nemusí to byť možno ani tak mojou nešikovnosťou, nepozornosťou, mojou slabosťou, a proste všetkým, čo ma v niečom determinuje, čo ma irituje, čo ma možno obmedzuje a priamo či nepriamo rozhoduje o mojej schopnosti / neschopnosti niečo riešiť, alebo neriešiť.
Azda to hovorím práve preto, že pokiaľ niekto takúto situáciu zažil, a ten, kto ho počúva, a zažil niečo paralelné s podobnou situáciu, vie ho predsa ľahšie pochopiť.
Teda to všetko je už minulosť. Ťažko mi povedať, či sa mi dobre stalo, alebo nie, hodnotím to neutrálne. Aj v prostred toho všetkého som zažil najväčšie sklamanie, od ktorého som nezažil ešte horšie, ale snažím sa to všetko vysvetľovať ešte v pokojnom duchu. Predsa len tie, zväčša negatívne emócie predsa len konečne ustali, keď som sa proste v jednom okamihu celkom spontánne rozhodol proste odpustiť. Akurát som sa dozvedel z jedného filmu vetu, že... modlím sa za katolíkov, ktorí zatiaľ nič nepochopili.
Myslím si, že to je len zle mienená veta v danom scenári avšak vzhľadom na povahu nejakého scenára prízemného filmu nemôžem predsa z niečoho byť sklamaný, čo sa ma netýka, a dobre predsa viem, kde je pravda. Čo to teda znamená.
Že niekedy sa stane, že niekto ti nasilu niečo chce vnútiť, o čom si presvedčený o opaku. Nie preto, aby ti predostrel možno objektívnu pravdu, ale práve preto, aby v tebe vyvolal vlnu pochybností, nedôvery, možno nejakého odporu. vlnu toho, aby si možno začal o niečom pochybovať takom, čo je viac menej jasné. Kedysi som prirovnal to k situácii, keď človek opúšťa nejakú miestnosť, kanceláriu, dom, byť, proste situáciu, kedy musí uzamknúť nejakú miestnosť kľúčom, a keďže to viacmenej človek robí automaticky, nie raz mu neskôr prebehne v myšlienkach, či zamkol dvere.
Uprostred tých fotiek hľadal som jednu osobu, či ju náhodou nenájdem. Nenašiel som ju. Ťažko vyhodnotím situáciu, či vďaka Bohu že som ju nenašiel, alebo škoda, že som ju nenašiel. To ma až tak netrápi. viem dobre, že aspoň zatiaľ, všetko je také ako má byť. Možno ešte na niečo musím čakať, neviem.
Záverom naozaj všetkým chcem popriať len to najlepšie všetkým bez rozdielu, lebo čím viacej lásky okolo seba aj takto nepriamo rozdáš, tým viacej ti ostane.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
pubertslatinocelny
3. 1.januára 2021 16:58
Aj keby niekto zažil len úplne minimálne sklamanie a len jedno v živote, tak by to bolo "najväčšie" sklamanie
2
@pubertslatinocelny ano. na druhej strane z mojich skúsenosti ti poviem, že z mnohých sklamaní som sa dokázal poučiť, a vždy som sa niečo nové naučil a vždy ma to posunulo vpred.
Napíš svoj komentár